reklama

Peter Lipa: Keď hudba bola ešte vzácna

Predstavovať meno Petra Lipu asi nie je potrebné. Legenda domácej hudobnej scény, spevák a organizátor, ktorý nevídaným spôsobom pozdvihol úroveň jazzu na Slovensku, pričom sám hranice tohto žánru už niekoľko rokov zámerne prekračuje, oslávi koncom mája 69. narodeniny. Pán v najlepších rokoch, ktorý je rovnako skromný ako na začiatku svojej kariéry, pripravil na jar pre svojich priaznivcov nový album.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Peter Lipa pôvodne vyštudoval stavebnú fakultu SVŠT a v roku 1968 ju skončil titulom inžinier.
Peter Lipa pôvodne vyštudoval stavebnú fakultu SVŠT a v roku 1968 ju skončil titulom inžinier. (zdroj: archív Petra Lipu)

Ako si spomínate na svoje prvé kontakty s hudbou?
Moje detstvo a dospievanie v Prešove bolo späté s hudbou. Bol som náruživý poslucháč a do dnešného dňa si myslím, že poslucháč je najdôležitejší článok reťazca, ktorý začína hudobníkom. Vybavujú sa mi prvé platne, pirátske nahrávky z Poľska na pohľadniciach, z Maďarska na alumíniových platniach vyrobených s pesničkami na zákazku alebo z juhoslovanského časopisu DŽUBOKS. Jednoducho hudba bola vzácna a zháňali sme ju kde sa dalo. Vzácnosťou bolo už počúvať hudbu, nemuseli sme ju vlastniť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vraj ste na nejakom rádiu odpovedali na súťažnú otázku a vyhrali ste elpéčko...
Radio Canada malo takú náučnú reláciu, na jej konci dali otázku z jej obsahu. Niektorí z tých, ktorí odpovedali potom dostali album. Aj to bol jeden kanál na získanie nových platní.

Asi prvou bigbítovou kapelou v Prešove bola Futurama. Udržiavate ešte nejaké kontakty s jej bývalými členmi? Nakoľko ovplyvnila táto kapela vaše ďalšie hudobné kroky?
Samozrejme, že si ich všetkých pamätám a viem, že tam hrali aj ďalší. Ale v čase Futuramy som už pôsobil v Bratislave a začínal som spievať. Pre mňa boli zaujímaví aj chlapci, ktorí hrali v Prešove prvý dixieland - Jožko Maksim, Milan Geriak, Arpi Duna, Belo Varga... Ja som ešte dlho ostal takým rockandrollovým fanúšikom. Jazz som uctieval ako poslucháč, ale dotýkať sa ho som sa spočiatku neodvážil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Každá prechádzka ulicami Prešova je pre mňa vzrušujúca.

Definitívne Vás zlomil napokon Ray Charles s I Got A Woman...
No, nalomený som už bol poriadne, veď to už som hral na gitare a spieval všade kde sa dalo. Ale hudobne to vo mne spôsobilo absolútnu revolúciu. Naraz som počul v jednej skladbe všetko to, čo som na hudbe obdivoval a mal rád. Racionálne som to ani nedokázal pomenovať, ale bolo to dokonalé.

Odišli ste študovať stavbárčinu do Bratislavy. Tam ste sa stretli s ďalšími kapelami a netrvalo dlho, zrazu ste v jednej z nich hrali...
Bolo to v druhom ročníku na vysokej, keď som dostal ponuku od kamarátov Bruna Beisetzera a Daniela Wintera do novovznikajúcej skupiny Struny na Bernoláku. Vtedy sa totiž v Bratislave hralo na vysokoškolských internátoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Inak ja som pôvodne tiež vyučený geodet, pamätáte si ešte niečo zo zememeračstva...
No, na niečo by som si určite spomenul, ale veľa toho nebude. Okrem teodolitov tam boli aj niveláky (so smiechom)...

Čo vás napokon definitívne presvedčilo o tom, že sa budete v kariére venovať jazzu? Bol blues tým, čo premostilo váš záujem od bigbítu k jazzu?
Blues som ako pojem objavil až neskôr. Bolo to na zájazde v Poľsku s Istropolitanou. Tam som stretol poľských hudobníkov, ktorí už tieto výrazové prvky rozlišovali. A vlastne tam som zistil, že to, čo mám rád, má najbližšie k blues. Preto, keď sme neskôr zakladali skupinu Blues Five bolo už všetko jasné. Lenže na pozíciách klasického 12 taktového blues som zostal krátko. Zistil som, že jazzoví hudobníci hrajú tých 12 taktov s oveľa bohatšou harmóniou a takéto zistenia boli dôležitými míľnikmi v mojom dozrievaní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Foto: archív Petra Lipu

Aké spomienky vo vás evokujú názvy ako Struny, Istropolitana, Blues Five? To už ste sa postupne dostávali k jazzu. Bol blues tým, čo premostilo váš záujem od bigbítu k jazzu?
Blues som ako pojem objavil až neskôr. Bolo to na zájazde v Poľsku s Istropolitanou. Tam som stretol poľských hudobníkov, ktorí už tieto výrazové prvky rozlišovali. A vlastne tam som zistil, že to čo mám rád, má najbižšie k blues. Preto, keď sme neskôr zakladali skupinu Blues Five, bolo už všetko jasné. Lenže na pozíciach klasického 12 taktového blues som zostal krátko. Zistil som, že jazzoví hudobníci hrajú tých 12 taktov s oveľa bohatšou harmóniou a takéto zistenia boli dôlležitými míľnikmi v mojom dozrievaní.

Inak máte radšej pomenovanie jazz alebo džez?
Ak mi to všetci jazykovedci prepáčia, tak by som chcel, aby sa používal termín jazz.

Celý život ste sa snažili svojou hudbou prekračovať geografické hranice. Dá sa povedať, že sa vám to celkom úspešne darilo.
Ak nad tým uvažujem, tak musím priznať, že táto možnosť bola aj jedným z dôvodov, prečo som pri hudbe zotrval. Za našich čias bolo cestovanie za hranice nemožné, ale hudba poskytovala aj také možnosti. V mojom prípade to bolo aj preto , lebo som sa vždy snažil svojou hudbou osloviť nielen domácich poslucháčov.

Od roku 1977 ste mali v papieroch uvedené - slobodné povolanie. Nebilo to veľmi do očí vtedajším funkcionárom? Alebo u hudobníkov to bolo bežné?
Áno, pre nás to bolo bežné, ale pri kontrole občianského preukazu sa mnohí začudovane pozastavili pri tom texte.

Prešli ste radom skupín. Na ktoré obdobie spomínate najradšej?
Každé z týchto období má svoje dobré stránky na ktoré najradšej spomínam. Rebríček však neexistuje. V jednom momente som zistil, že klavír ako nástroj a tým pádom aj klaviristi sú pre mňa veľmi dôležití. Bolo ich mnoho a od všetkých som sa mnohému priučil. Gabo Jonáš, Laco Gerhard, Peter Breiner, Emil Viklický, Boris Urbánek, Palo Bodnár, Juraj Tatár a dnes sa učím od vlastného syna Petra. Gitaristov je menej. Vlastne len dvaja, Luboš Andršt a Andrej Šeban.

Väčšina týchto spoluprác však netrvá príliš dlho.Niektorí muzikanti hrajú napríklad 40 rokov s jednou skupinou, povedzme Petr Janda. vás to takto nelákalo?
V tejto hudbe, ktorú robím ja, sa možno navonok zdá, že sa to často mení. Najmä preto, že tá spolupráca nie je taká intenzívna. To sa s Olympicom nedá porovnať. Ale napríklad s Revivalom a T+R Bandom som bol spolu 25 rokov, so Andrejom Šebanom 15, s Ľubošom Andrštom 6 a s triom Tatár Buntaj Gašpar už 17 rokov.

Pozdvihli ste úroveň džezu na Slovensku nevídaným spôsobom, dostali ho do médií a to napriek tomu, že ide vlastne o okrajový žáner. Máte dnes po tom všetkom pocit zadosťučinenia?
Určite sa dalo urobiť viac. A čo sa dá, to ešte stále robím. Spokojnosť s postavením jazzu na Slovensku by nebola na mieste, veď tu napríklad chýba škola, jedno poriadne centrum, kde by sa to všetko koncentrovalo, a stále chýba jeden dobrý klub.

Akosi som prestal hľadieť na to v akom štýle sú nové pesničky. Jednoducho robím hudbu ako nad žánrovú kategóriu a na novom CD je dokonca veľa elektroniky.

Mnoho hudobníkov odišlo z východu Slovenska do Bratislavy. Nemáte občas pocit, že ste zanevreli na svoje rodné mesto?
Určite nie. Tie spomienky sú silné a nedajú sa vymazať. Chodievam tam, väčšinou pracovne. Rodinu tam nemám, ale každá prechádzka po Hlavnej alebo Slovenskej ulici je pre mňa vzrušujúca. Môj domov je však Bratislava.

Máte vynikajúcu webovú stránku - zladenú hudobne, vizážou, informáciami, modernými technickými prvkami... Kládli ste dôraz na tom, aby ste mali perfektnú stránku alebo jednoducho ste mali šťastie na web dizajnérov?
Tá stránka existuje už možno aj desať rokov a samozrejme, že prešla mnohými zmenami. Toto je jej aktuálna podoba a asi som mal šťastie na webmastra, keď sa tak páči. Chystáme už novú podobu - tak, aby komunikovala s novým CD.

Nový album vyšiel minulý rok. Prečo názov 68? Súvisí to s vašim vekom?
Ten názov súvisí nielen s mojim vekom, ale aj s jednou pesničkou, ktorá pripomína august 1968. Tvorba nových pesničiek, najmä ich aranžmány a interpretácia sa v mojom prípade dostáva na takú voľnú plochu. Akosi som prestal hľadieť na to v akom štýle sú nové pesničky. Jednoducho robím hudbu ako nad žánrovú kategóriu a na novom CD je dokonca veľa elektroniky.

Foto: archív Petra Lipu

Album vyjde aj v trendovej vinylovej verzii. Prečo?
Vinyl je stále aktuálna zvuková podoba . Skúsenosť hovorí, že takých 500 kusov vinylu je množstvo, ktoré si kúpia milovníci tohto žánru. Ja rozlišujem poslucháčov na tých, ktorým stačí hudba a na tých, ktorí majú radi v ruke aj predmet, na ktorom tá hudba je. Napríklad po koncerte si diváci bezprostredne kupujú CD , lebo chcú mať ten podpísaný nosič s informáciami a obrázkami v rukách. Tým jednoducho nestačí mp3.

Mnoho zvučných hudobníkov sa na staré kolená utieka k rôznym formám relaxu, ku ktorým sa počas kariéry nedostali, niekto píše prózu, iný sa venuje fotografiám, Pavol Hammel napríklad maľuje. Vy nemáte takéto nejaké mimo hudobné koníčky? Dnes je napríklad módnym trendom písať autobiografie, memoáre... Ozaj, o vás vyšla už niekedy nejaká knižka?
Áno, jedna knižka vyšla pri príležitosti mojej šesťdesiatky. Zatiaľ nechystám novú. Janko Štrasser chce so mnou urobiť knihu rozhovorov a ja som inicioval knihu o Bratislavských jazzových dňoch, s Mariánom Jaslovským. Čo sa týka koníčkov, tak najradšej by som bol keby som mohol ďalej spievať a nahrávať nové pesničky.

Mnoho hudobníkov odišlo z východu Slovenska do Bratislavy. Občas to vyznie akoby zabudli na svoj pôvod a zanevreli na svoje rodisko. Ako je to s vami? Nikdy sa neprichytíte pri myšlienke – dofrasa, nezabudol som v tom návale chaosu, odkiaľ som to vlastne vzišiel?
Určite nie. Tie spomienky sú silné a nedajú sa vymazať. Do Prešova chodievam väčšinou pracovne. Rodinu tam nemám, ale každá prechádzka po Hlavnej alebo Slovenskej ulici je pre mňa vzrušujúca. Môj domov je však Bratislava.

Každého otca pošteklí pri srdiečku, keď vidí, že jeho potomok ide v otcových šľapajach. Ste hrdý na svojho syna, že sa tiež dal na muzicírovanie? Aký je po muzikantskej stránke?
Samozrejme, že mám radosť, keď môžem stáť na jednom pódiu s mojim synom. Spolupracujeme veľmi intenzívne . Peter je spoluautorom väčšiny pesničiek na mojom novom albume a pracoval na ňom spolu s Ľuborom „Umelcom” Priehradníkom od prvej do poslednej noty. Či je dobrý, to musia posúdiť poslucháči. Myslím, že je pre neho dôležité, aby nebol len súčasťou mojej kariéry, ale aby si budoval pozíciu v hudobnom biznise aj sám.

V máji oslávite 70. narodeniny. Ako vyzerajú tradičné oslavy narodenín u Lipovcov? Rodinný kruh alebo aj nejaké posedenie s priateľmi z brandže?
Ja nie som priateľom veľkých osláv. Myslím, že veľmi nie je čo oslavovať. Určite sa stretneme v rodinnom kruhu a to ostatné nechávam na náhodu. Kedysi som robieval. narodeninové koncerty, uvidíme...

Robert Buček st

Robert Buček st

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  6x

My ľudia sme zvláštni: Obetujeme zdravie, aby sme zarobili peniaze, potom obetujeme peniaze, aby sme zase získali zdravie. Potom sa tak znepokojujeme budúcnosťou, že si neužívame prítomnosť, a tak nežijeme ani v prítomnosti ani v budúcnosti. A žijeme tak, akoby sme nikdy nemali zomrieť, a potom zomrieme bez toho, aby sme predtým žili... Zoznam autorových rubrík:  VintageRozhovoryDemonštráciaOstatné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu