Absolvovali ste turné po Čechách i Slovensku s obnovenou kapelou Čikori. S akým repertoárom ste vystúpili?
„Program sa odvíjal v akustickom duchu. Za tie roky odmlky sme každý z členov akosi vyzreli a muzikantsky dospeli. Oproti minulosti sme posilnili trúbku – máme mladého talentovaného trubkára, ktorý je pre nás veľkým prínosom. Nástrojovo sme tak trošička obohatený, čo je však dôležitejšie, z koncertu je cítiť nová invencia a veľmi silná energia. Repertoár bol zostavený z výberu pôvodných skladieb, ktoré boli zachytené na predošlých albumoch a zazneli, samozrejme, aj nové piesne a improvizácie.“
Okrem koncertov s Čikori ste absolvovali aj pár sólo duetov s Vladimírom Václavekom. Keď sa roku 1997 objavil album Bílé inferno - dodnes jeden z najdôležitejších nahrávok českej nezávislej scény - médiá vás prirovnali k čínskemu princípu jin-jang. Na jednej strane expresívna a štýlovo nenapodobniteľná speváčka a huslistka, na strane druhej introvertní gitarista s citom pre repliku a rozjímavé melódie. Odvtedy ale ubehlo 15 rokov. Spolupracovali ste ďalej aj v tomto období?
„S Vladimírom hrávame priebežne, v podstate to závisí od pozvania jednotlivých usporiadateľov. V ostatnom období, akoby sa prebudili a konečne sa zaujímajú aj o inú produkciu ako sú sólové vystúpenia. Teší ma to a radujem sa z nových konfigurácií. Inak s Vladimírom a kapelou plánujeme novú štúdiovú nahrávku, ktorá by mala byť pokračovaním Bieleho Inferna.“
Foto: V. Marhout
Od albumu Moravian Gems už ubehlo viac rokov. Kedy bude ďalší štúdiový album?
„Som si toho vedomá. Čas letí. Posledné obdobie som prežívala dosť intenzívne. Vytvorila som si zázemie v inej krajine, našla miesto pre seba i rodinu a po niekoľkých rokoch sa konečne môžem začať opäť naplno venovať hudbe. Na termín do štúdia v Luganu čakám už celú dobu, ECM Records prejavilo záujem o môj sólový album. A sú tu ďalšie ponuky, o ktorých by som zatiaľ nechcela hovoriť, ale tento rok by mohol byť plodný. Aspoň čo sa nahrávok týka.“
Už 7 rokov žijete obklopená zeleňou a tichom v Hudson Valley v New Yorku. Prečo?
„Pretože tu mám pokoj na prácu. Je to jednoduché – človek nepotrebuje mať príliš veľa k tomu, aby žil šťastný život. Potrebuje ticho, zdravé žitie bez stresu a kontakt s prírodou. Tieto veci sú pre mňa veľmi dôležité.“
Človek nepotrebuje mať príliš veľa k tomu, aby žil šťastný život
Dá sa nájsť aspoň jedna spoločná vec medzi Hudson Valley a Lelekovicami?
„Áno. Je to miesto, ktoré som si sama našla a postavila si tu hniezdo. Možno v budúcnosti ešte objavím ďalšie takéto miesta... Zelené lesy, kopce, rieka. Hudson Valley je však väčšia divočina – zvieratá rôznych druhov chodia až ku dverám domov.“
Spomeniete si ešte na obdobie Divadla na provázku? Aké to bolo?
„Občas si spomeniem, ale priznám sa, väčšinou je to vtedy, keď sa niekto opýta. Bolo to dôležité obdobie, ktoré mi dalo veľa – ako tvoriť samostatne, ale tiež ako sa vyznať v ľuďoch a spoločnosti. Dnes som ale rada, že som si našla svoju vlastnú cestu tvorby.“
Foto: Juraj Bartoš
Spolupracujete ešte s Bang on a Can? Nakoľko Vás táto spolupráca napĺňa?
„BOAC je skvelá partia ľudí, ktorí sú dnes v New Yorku považovaní za najväčší avantgardný spolok, ktorý sa obklopuje invenčnými a talentovanými ľuďmi rôzneho veku. Je to zdroj veľkej inšpirácie a skúsenosti v profesionalite a prístupu ku komponovaniu. Je to pre mňa nesmierne dôležitá spolupráca, ktorá stále trvá a umožnila mi poznať ďalších skvelých muzikantov a skladateľov.“
Je to príjemný pocit, keď vás Lou Reed, Laurie Anderson či Tom Waits považujú za rovnocenného partnera?
„Určite to viac funguje obrátene (smiech).“
Foto: www.bigearsfestival.com
Zahrať si v Carnegie Hall je pre mnohých muzikantov splnením celoživotného sna. Vám sa to podarilo. Aké ste mali pocity?
„Odohrala som tam už 5 koncertov, všetky boli na pozvanie priamo z Carnegie Hall a dnes to považujem za svoju takmer domovskú scénu. Každý koncert v Carnegie Hall je takým milým sviatkom.“
Vyzerá to tak, že váš syn Tonda ide ráznymi krokmi v maminých šľapajach... Čo robí v Čechách Matouš? Hudbe sa nevenuje?
„Antonín je už druhý rok na štúdiách v Bard College. Hrá na piano a jeho hlavným študijným predmetom je kompozícia. Je veľmi talentovaný a už dnes má skvelé ohlasy. Starší Matouš je zahrabaný so štúdiami práva, hudbu počúva len pasívne, uvidíme, ktorým smerom sa posunie.“
Foto: www.artforum.sk
Poznáte huslistu Jaroslava Svěceného? Popularizuje klasiku, venuje sa starým nástrojom, stále vymýšľa nové projekty. Nemáte pocit istej paralely?
„Pána Svěceného poznám veľmi dobre, jeho cesta hudobným svetom má trošku odlišný charakter. On pracuje skôr s klasickým repertoárom a husle sú jeho nástrojom. Ja intenzívne spájam svoj hlas s husľami a píšem si vlastné skladby. Samozrejme, odbieham aj ku klasike a transformujem ju k svojmu obrazu.“
Gitara vraj vydrží dvadsať, tridsať rokov a potom jej zvuk už nie je celkom v poriadku, klavír vydrží v dobrej forme osemdesiat až sto rokov, potom sa jeho mechanika opotrebuje. Sto rokov v živote huslí neznamená vôbec nič...
„Ak sa na husle hrá nepretržite, tak áno, súhlasím s týmto názorom. Tiež sa hovorí, že energia, ktorú pri hre huslisti vynakladajú, v nich zostáva...“
