Zabudnutí bigbíťáci I.: Július Brtko (Sputnik)

Autor: Robert Buček st | 12.3.2013 o 7:18 | (upravené 12.3.2013 o 9:24) Karma článku: 10,09 | Prečítané:  2721x

"V Košiciach nás nosili na rukách." Obdobie bigbítu sa výnimočnými písmenami zapísalo do histórie slovenskej populárnej hudby a právom je označované ako Golden Sixties. Jeho aktéri boli inštinktívne otvorení všetkému novému, rozdielnemu, každému gestu a výrazu, ktorý popieral či ozvláštňoval prejav predošlý. Tvorivá erupcia trvala až do augusta 1968, potom začalo obdobie likvidácie občianskych a politických slobôd, obdobie normalizácie. Príbehy bigbíťákov sa rozvetvili v nekonečný košatý strom - niektorí emigrovali, iní pokračovali pod perinou, voľaktorí to vzdali. Nadišiel čas si tieto prachom zabudnuté osudy pripomenúť.

Mali sme sa čomu venovať, mali sme z vystúpení skupiny radosť, smiešne honoráre nás prakticky nezaujímali a svoje pubertálne a postpubertálne roky sme takto preplávali bez vážnejších problémov.Mali sme sa čomu venovať, mali sme z vystúpení skupiny radosť, smiešne honoráre nás prakticky nezaujímali a svoje pubertálne a postpubertálne roky sme takto preplávali bez vážnejších problémov.Foto: archív Júliusa Brtka

V roku 1962 začala písať svoju históriu jedna z prvých slovenských bigbítových skupín Sputnik. Skupina v obsadení Július Brtko (sólová gitara), Peter Reháč (rytmická gitara), Rudolf Horváth (klávesy) a Milan Hanzlík (bicie) začala ešte ako bezmenná kapela nacvičovať v tedajšom Pionierskom paláci (dnes Prezidentský palác) rovnako ako ďalšie vtedajšie skupiny Jolana, Tiene či Tradicional Club. Práve v Jolane pôsobil aj šikovný gitarista Ján Arpai, ktorý v roku 1963 po určitých nezhodách s ostatnými členmi Jolany zo skupiny odišiel. Presuny hudobníkov v rámci skupín boli v tom čase celkom bežné. Jolana si žila svojim životom s Ľudovítom Noskom, Mariánom Oberthom, Ľuborom Dolinským či Vladom Zukalom. Čo je však dôležitejšie na jeseň roku 1963 sa začali spolu zohrávať Brtko, Rezáč a Jano Arpai a s klaviristom Jurajom Blaškovičom a bubeníkom Vladom Kadnárom založili skupinu Sputnik. Vznik mena súvisel s obdivom nad úžasnými inštrumentálnymi ale aj spievanými skladbami švédskej bigbítovej skupiny Spotnicks. Táto skupina sa vyznačovala a hlavne odlišovala charakteristickým zvukom gitár, v tom čase značne odlišným od iných vtedajších kapiel. O niečo sa usilovali aj Sputnik a čas dal za pravdu, že sa im to aj čiastočne podarilo. O úžasnej atmosfére tej doby som sa porozprával s dnes už Ing. Júliusom Brtkom DrSc., ktorý už takmer 40 rokov pracuje v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave ako vedecký pracovník.


Pochádzali ste z muzikantskej rodiny? Viedli vás rodičia k hudbe?
Rodičia nás všetkých viedli k hudbe. Všetci sme mali aspoň základné hudobné vzdelanie, ktoré sme získali na Hudobnej škole. Ján Arpai, Peter Rezáč a ja sme absolvovali minimálne 5-ročné štúdium hry na akordeón a Juraj Blaškovič zase hru na klavír. Čo sa týka vzťahu našich rodičov k hudbe - môj otec hral celkom slušne na „gombíkovej“ harmonike (tak sme to volali) a trochu na klavíri.

Sputnik v divadielku Libresso v roku 1964.

Sputnik v divadielku Libresso v roku 1964. Zľava Peter Rezáč (rytmická gitara), Július Brtko (basová gitara) a Ján Arpai (sólo gitara). Foto: archív Júliusa Brtka

Chodili ste na akordeón, ale v Sputnikoch ste boli gitaristom a neskôr basgitaristom. Asi nebolo ničím neobvyklým v tom období, že sa hráči preorientovávali z akordeónu (poprípade z iného nástroja) na gitaru...
Tento prerod z akordeónu na strunové nástroje bol skoro až pravidlom pre mnoho tínedžerov tých čias. Mali sme všetci základné hudobné vzdelanie, takže prerod bol bezbolestný, poznali sme noty, poznali sme stupnice, vedeli sme sa v hudbe tých čias veľmi rýchlo zorientovať. Ostatné už bol len nácvik.

Spomínate si ešte na svoju prvú gitaru značky Gibson, ktorú ste dostali na Vianoce? Koľko ste mali vtedy rokov? Máte ju ešte?
Žiaľ spomínam si na to už len veľmi hmlisto. Mal som vtedy len 14 rokov. Pomohla mi však k preorientovaniu sa z akordeónu na strunový nástroj. Keďže som potreboval pre ďalší rozvoj basovú gitaru, predal som Gibsonku a peniaze použil na kúpu basovej gitary.


Pozoruhodným fenoménom tejto trojice bolo, že všetci traja – Ján Arpai, Peter Rezáč a Vladimír Kadnár sa narodili presne v jeden deň, v jeden mesiac a jeden rok. 


Pamätáte si ešte koľko stála?
Spomínaná Gibsonka mohla stáť v tom čase cca 600 – 800 Kčs, čo bol na tú dobu ozaj veľký peniaz. Nástupný mesačný plat vysokoškolákov bol v tom čase cca 1000 Kčs.

Ktorá kapela bola najdôležitejšou a najinšpiratívnejšou pre formovanie Sputnikov?
Rozhodne už spomínaná švédska skupina The Spotnicks. Skladba Spotnicks theme bola aj našou znelkou, ktorou sme vždy začínali, ale aj ukončovali koncert či hudobnú produkciu. Samozrejme, aj britská skupina The Shadows mala obrovský vplyv na formovanie repertoáru skupiny. No a potom nástup The Beatles so svojim úplne iným druhom hudby... Ovplyvnil ďalší rozvoj našej skupiny, kde začali dominovať novoprijatí členovia skupiny – speváci Luboš Francisci a Tomáš Schramek.

Sputnik začínal v priestoroch divadielka Libresse. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bolo to najúžasnejšie obdobie pre skupinu. Nácviky sa uskutočňovali v divadielku, na prvom poschodí, s dobrou  akustikou a profesionálnym nahrávacím štúdiom. K dispozícii sme mali okrem vlastných strunových nástrojov a príslušnej techniky aj klavírne krídlo PETROF, kompletné bicie AMATI a taktiež i ioniku (predchodca súčasných elektronických kláves). Libresso bola aj kaviareň s barom a tanečným parketom, tiež na prvom poschodí, ale v inom krídle budovy. Tam sme mali pravidelnú hudobnú produkciu a) pre stredné všeobecnovzdelávacie školy (súčasná obdoba gymnázií), b) pravidelné mládežnícke popoludnia, c) plesy (napr. ples ČS Televízie) ako aj iné objednané akcie.

Július Brtko a Ján Arpai (2013)

Zľava: Július Brtko a Ján Arpai. Stretávajú sa aj po vyše 40 rokoch. Foto: archív Júliusa Brtka

 

Tvorili gro vašej tvorby zväčša prevzaté inštrumentálne skladby?
V repertoári sme mali cca 60% prevzatých inštrumentálnych skladieb a 40% spievaných produkcií.

Už s novými spevákmi (Ľuboš Francisci a Tomáš Schramek) a s pozmeneným repertoárom ste vystúpili v roku 1964 na samostatnom koncerte vo veľkej sále PKO. Musela to byť veľká pocta. Ako k tomu došlo a ako si na toto vystúpenie spomínate?
Samostatný koncert Sputniku (myslím si, že ako vôbec prvej bratislavskej bigbítovej skupiny) na pódiu vo Veľkej hale PKO v roku 1964 mal úžasnú a neopakovateľnú atmosféru. Bolo to vystúpenie, ktoré sa nám veľmi dobre vydarilo. Vo veľkej hale PKO sme mali približne o rok ďalšie, teda druhé vystúpenie spolu so skupinou Kométa (Jožo Barina a spol). Náš člen skupiny (Juraj Tomáš – bicie,  inak člen profesionálneho folklórneho súboru SĽUK) bol v čase nášho koncertu v PKO na zájazde SĽUK-u vo Francúzsku. Tento koncert bol úspešnejší pre Kométu, nakoľko bicie len po krátkom nácviku pre nás alternoval Dušan Hájek. Napriek jeho vynikajúcemu výkonu sme sa ostatní cítili zneistení, strnulí. Možno navonok to v auditóriu nikto nepostrehol, avšak dodnes sú to len naše pocity.  Považujeme všetci za veľký úspech mať dva koncerty vo Veľkej hale PKO, t.j. na pódiu, kde neskôr koncertovali The Shadows, samostatný koncert mal Cliff Richards, ďalej The Beach Boys, The Tremeloes atď. Mimochodom, v mojich záznamoch sú i ďalšie skupiny, ktoré koncertovali vo Veľkej hale PKO. Medzi ostatnými sú to: The Jey Five, Peter and Gordon, Sandy Show, Mr. Acker Bilk,  Julie Driscoll, Brian Anger and The Trinity, P.J. Proby, The Easy Beats, The Swinging Blue Jeans, Barry Ryan atď. Zároveň sa tam konala aj súťaž o Bratislavskú lýru. Okrem hudobnej produkcie vo Veľkej hale PKO sme mali i niekoľko hudobných produkcií v Spoločenskej hale PKO, kde sme účinkovali na „Čajoch o piatej“ a dopĺňali hudobnú produkciu profesionálneho tanečného orchestra Siloša Pohánku. Rovnako je snáď však potrebné spomenúť niekoľko úspešných hudobných produkcií v spoločenskej sále na vysokoškolskom internáte Mladá garda, ako aj mnoho veľmi úspešných koncertov v divadle Astória (v tom čase bola známa ako koncertná sála MDKO). 

Bez pochýb najväčším úspechom bolo pamätné vystúpenie 22. marca 1965 v Dome umenia v Košiciach. Ako sa pozeráte na túto udalosť dnes s odstupom takmer pol storočia?
Tento koncert v Dome umenia bol vrcholom úspechu skupiny Sputnik. Koncert odohraný bez stresu, bez chýb, okrem úlohy speváka sa úlohy konferenciera ujal Tomáš Schramek a všetko zvládol na 100%. Záverečné skladby sme niekoľkokrát museli opakovať a doslovne nás z pódia „vyniesli na rukách“. Tento úspech sa už nikdy nepodarilo zopakovať, nakoľko povolávacími rozkazmi na povinnú vojenskú službu pre troch členov skupiny sa Sputnik v lete roku 1965 rozpadol. Pozoruhodným fenoménom tejto trojice bolo, že všetci traja – Ján Arpai, Peter Rezáč a Vladimír Kadnár sa narodili presne v jeden deň, v jeden mesiac a jeden rok. 

Sputnik v MSDK v Bratislave.

Skupina Sputnik v MSDK (Mestskom dome kultúry a osvety v Bratislave). Zľava Peter Rezáč (rytmická gitara), Július Brtko (basová gitara) a Ján Arpai (sólo gitara). Foto: archív Júliusa Brtka

Zachovali sa z obdobia Sputnika nejaké zvukové alebo filmové záznamy?
Zachoval sa jeden krátky filmový záznam pre správy ČST z plesu televízie, ktorý oživil a do svojho programu zaradil vynikajúci archivár STV – Milan Antonič. Našiel sa aj jeden amatérsky a veľmi nekvalitný záznam na magnetofónovom páse. Dnes veľmi ľutujeme a vyčítame si, že túto oblasť, týkajúcej sa fotografickej a inej dokumentácie, sme trestuhodne zanedbali.

V čom sa líšila Jolana od Sputnikov?
Každá z týchto skupín mala svoj repertoár a hlavne svoju klientelu poslucháčov. Zo skupiny Jolana sa v ďalšom období formovali nové skupiny a časť ich hudobníkov pokračovalo  v hudobnej produkcii a venovali sa ďalej hudbe profesionálne. Členovia skupiny Sputnik považovali dvojročné obdobie svojej produkcie za milú a úspešnú  časť svojho života a k tejto hudbe sa vracajú s nostalgiou. Každý z nás sa pobral iným smerom, časť z nás úspešne ukončila vysokoškolské štúdium, štyria emigrovali po roku 1968.

Obdobie 60. rokov sa právom označuje za „Golden Sixsties“. Vedeli by ste dnešnej mladej generácii vysvetliť (povedzme vašim vnukom) v čom bolo to „golden“? Myslíte si, že by ešte niektoré desaťročie domácej hudobnej scény mohlo získať takéto alebo podobné označenie?
„Golden sixties“ bolo nielen v oblasti hudby. Pre celú Európu i USA to bolo obdobie konjunktúry v každej oblasti. Vyrástla a dospela prvá povojnová generácia, ktorá mala už úplne inú predstavu o živote, kultúre, hudbe. Toto obdobie charakterizovalo i lepšie medziľudské vzťahy. V západných krajinách nebolo potrebné zamykať autá, byty nemali Sherlock zámky. „Golden sixties“ sa v Československu skončili vpádom vojsk Varšavskej zmluvy a v západnom  svete nepriamo, nástupom ťažkých drog, imigráciou z krajín tretieho sveta.  Dôvera medzi ľuďmi sa pomaly vytrácala.  Podľa môjho názoru, žiadne ďalšie desaťročie si nemôže osobovať podobné označenie. Myslím, že v tomto kontexte ani nebolo nikdy použité.

Július Brtko (2008)

Július Brtko v televíznom seriáli Slovenský bigbít (2008). Foto reprodukcia: autor

Čo sa stalo s ostatnými členmi Sputnikov?
Juraj Tomáš (bicie), člen SĽUK-u, zomrel vo veku približne 40 rokov. Ľuboš Francisci (spev), člen LÚČNICE, zomrel vo veku približne 50 rokov a Igor Lukačovič (spev), najstarší člen skupiny, zomrel ako 59. ročný. Po roku 1968 emigrovali štyria členovia skupiny: Ján Arpai (sólo gitara) a Juraj Blaškovič (klávesy) do Nemecka, Vlado Kadnár (bicie) do Austrálie a Tomáš Schramek (spev) do Kanady.

Okrem Sputnikov ste už v iných kapelách nepôsobili?
Približne 3 roky po rozpade skupiny Sputnik som hral basovú gitaru v náhodne zoskupenej formácii, kde spieval Vasko Velšický. Odohrali sme jednu produkciu v Dome lodníkov.  Keďže som chcel úspešne ukončiť vysokoškolské štúdium na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT, sám som sa rozhodol ďalej nepokračovať ako člen tejto bezmennej skupiny.

Peter_Rezac_a_Jan_Arpai_middle.jpg

Stretnutie po 48 rokoch od zániku skupiny Sputnik. Zľava: Peter Rezáč (rytmická gitara) a Ján Arpai (sólo gitara). Foto: archív Júliusa Brtka

 

 

Znamenalo to teda definitívny koniec aktívneho muzicírovania. Zahráte si dnes občas aspoň rekreačne?
Zvyknem si zahrať rekreačne, ale len pre seba. Keyboard CASIO som si doniesol v roku 1984 z USA, kde som rok a pol pôsobil ako post doktorand na Pritzker School of Medicine na chicagskej univerzite. Basovú gitaru mi pred pár rokmi  kúpil môj dospelý syn k Vianociam.

Vedeli by ste si spomenúť na nejakú zaujímavú príhodu, možno úsmevnú, z obdobia bigbítu?
Myslím, že najkomickejšia príhoda bola, keď sme v roku 1963 museli odohrať Silvestrovskú zábavu pre vtedajších pohlavárov (prítomný bol aj Alexander Dubček) a presne o polnoci sme zahrali „Tichú noc, svätú noc“ pri zhasnutých svetlách a žiarivého svetla  prskaviek. Všetko zlé za tento počin sme si „zlízali“ až po Novom roku. Bolo to rázne vynadanie nám od šéfa Divadielka a Libressa – Jána Divínca, no rýchlo to prehrmelo a už ďalšiu sobotu sme mohli mať ďalšie vystúpenia v Libresse.

Koho vy osobne považujete za praotca slovenského bigbítu?
Z môjho pohľadu jednoznačne Vaska Velčického a skupinu Tiene.

Čo vám dalo do života muzicírovanie?
Naplnilo to ambície našej mladosti. Mali sme sa čomu venovať, mali sme z vystúpení skupiny radosť, smiešne honoráre nás prakticky nezaujímali a svoje pubertálne a postpubertálne roky sme takto preplávali bez vážnejších problémov. V súčasnosti sa z nostalgie každý z nás rád vracia k hudbe 60-tych rokov minulého storočia a sleduje i dnes vývoj v oblasti beatovej hudby. 

Veľa vašich kamarátov v tom období emigrovalo do zahraničia. Vy ste nad tým nikdy neuvažovali?
Každý z nás sa určite zamyslel na touto otázkou. Keďže ja osobne som bol v tom čase poslucháčom prvých ročníkov vysokej školy technického zamerania, plne som si uvedomoval, že bez relevantnej odbornosti sa v západnom svete človek ďaleko nepohne. V tom čase boli vo výhode tí, ktorí promovali na vysokých školách v roku 1968 resp. 1969. Po 15. septembri 1969 sa hranice Československa so západným svetom definitívne uzavreli. K „pootvoreniu“ hraníc so západným svetom nastalo až po Brežnevovej smrti. 

Peter Rezáč (2008)

Peter Rezáč v televíznom seriáli Slovenský bigbít (2008). Foto reprodukcia: autor

Udržiavate kontakty so žijúcimi pamätníkmi obdobia Sputnikov?
Sporadicky sa v Bratislave stretávam s Jánom Arpaim žijúcim v Nemecku a Petrom Rezáčom.

1. februára tohto roku sa znovu otvorilo legendárne Véčko, hlavne vďaka Dodovi Šuhajdovi. Teší vás to? Vy ste vystupovali niekedy vo Véčku?
Vo V-klube sme nevystupovali – naša skupina sa rozpadla v lete r. 1965, avšak éra V-klubu bola dominantná hlavne v druhej polovine 60-tych rokov. Všetky aktivity Doda Šuhajdu sú vynikajúce, držíme mu všetci palce a tešíme sa z tohto úspechu.


Aktéri Zlatých 60. rokov, ktorých mená nie sú spomenuté v tomto seriáli a chceli by sa pripomenúť, môžu ma kontaktovať na e-maily popmuzeum@gmail.com. Na požiadanie im bude poskytnutý kontaktný adresár s menami mnohých ich súpútnikov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?