reklama

Zabudnutí bigbíťáci II.: Dušan Banyák (Guľový dolník)

"Keď muzika bola ešte dôležitejšia ako peniaze!" Jednou zo zabudnutých bigbítových skupín bola aj bratislavská kapela Guľový dolník. Dušan Banyák (65) do nej prišiel v roku 1966 a pôsobil v nej až do jej rozpadu. Neskôr sa, podobne ako mnoho ďalších hudobníkov z toho obdobia, etabloval v Nemecku, kde žije dodnes. Jeho spomienky pútavým spôsobom približujú autentickú atmosféru obdobia Zlatých 60. rokov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Dušan Banyák žije dnes v nemeckom Erfurte.
Dušan Banyák žije dnes v nemeckom Erfurte. (zdroj: Foto: archív Dušana Banyáka)

Obdobie bigbítu sa výnimočnými písmenami zapísalo do histórie slovenskej populárnej hudby a právom je označované ako Golden Sixties. Jeho aktéri boli inštinktívne otvorení všetkému novému, rozdielnemu, každému gestu a výrazu, ktorý popieral či ozvláštňoval prejav predošlý. Tvorivá erupcia trvala až do augusta 1968, potom začalo obdobie likvidácie občianskych a politických slobôd, obdobie normalizácie. Príbehy bigbíťákov sa rozvetvili v nekonečný košatý strom – niektorí emigrovali, iní pokračovali pod perinou, voľaktorí to vzdali. Nadišiel čas si tieto prachom zabudnuté osudy pripomenúť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bola vám hudba blízka od detstva?
Môj otec bol hudobník z povolania. Chodil som na klavír, ale po štyroch rokoch som sa na to vykašľal. Všetko iné bolo pre mňa interesantnejšie ako klavír a tak som s nim skončil. A ľutujem to dodnes.

Spomínate si na vaše začiatky v Guľovom dolníkovi?
Ja som prišiel do kapely v 1966-tom. To sa znovu dala dokopy, ale v novom obsadení. Najlepšie by vám o vzniku kapely mohol povedať Fero Dubecký, on bol líder kapely. Po pol roku prišiel Vojto Dávid a staronový spevák Boris Puškár. To obdobie 1966-1969 bolo určite najkrajšie v mojom živote. Hlavne dvojmesačné hranie vo vtedajšej Juhoslávii na ostrove Lastovo. Myslím, že to bolo v júli a v auguste roku 1968.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bubon sme kotúľali 3 km po ceste z Bojníc do Prievidze. A vydržal.

Pamätáte si ešte, v akom zložení hrával Guľový dolník, keď ste doň prišli vy?
Ako počas každých začiatkoch, ani v Guľovom dolníkovi to nešlo ľahko. Bolo to hľadanie, spoznávanie... Na začiatku sme cvičili a hrali v obsadení: Vlado Rocák - spev, Fero Dubecký – sólo gitara, Juraj Stečko – gitara, Dušan Kleiss - bicie a ja - vtedy som hral na basu. Niekedy v apríli 1967 vymenil Vlada Rocáka Boris Puškár, prišiel bubeník Vojto David a ja som vymenil zase basu za sólo gitaru. V tomto zložení sme hrali až do mája alebo júna 1969 vo Véčku. Keďže sme boli všetci študenti, niektorí sa rozhodli ďalej venovať štúdiu a tak sa kapela rozpadla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A pôvodné obsadenie Guľového dolníka?
Och, úplne začiatky Guľového dolníka vám môže priblížiť alebo popísať asi len Fero Dubecký.

Fero Dubecký (2008)
Fero Dubecký (2008) 

Fero Dubecký, sólová gitara, Guľový dolník (2008)

Foto: reprodukcia z TV seriálu Slovenský bigbít (2008)

Akým smerom viedli vaše hudobné kroky?
Pred Guľovým dolníkom som hrával len v jedinej kapele - Meteorit v Prievidzi. Bolo to v rokoch 1964-66 spolu s Petrom Novomeským. Potom v The Buttons, po auguste 68 som cvičil s Jarom Filipom, pokiaľ ma nevymenil Miro Bedrik. Ale ja som bol stabilne v Guľášoch - ako nás nazývali. Po maturite roku1970 na profesionálnu drahú. Mal som malú kapelu, s ktorou som od júna 1970 postupne do roku 1972 hral po celom Slovensku - Park Hotel – Nový Smokovec, Hotel Kras - Rožňava, Hotel Karpatia - Humenné, Hotel Hviezda – Prešov a inde. Pár koncertov som potom odohral aj so skupinou The Buttons.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako ste sa dostali do Prievidze?
Do Prievidze som šiel za školou, chcel som sa vyučiť za elektromontéra. Zbehlo sa to nejako tak narýchlo. O gitare som vtedy ešte nemal ani šajnu. Spoznal som ju až vďaka gitaristom Petrovi Novomeskému a Tiborovi Gérymu. V vďaka ním a svojej usilovnosti sa mi podarilo ako hudobníkovi dostať na slušnú úroveň, zahral som si v Lucerne, to sa kdekomu nepodarí.
V Prievidzi sme mali bigbítovú kapelu Meteorit. Veľmi rád si spomínam na toto obdobie, máloktorí dnešní muzikanti prežijú také zážitky, aké sme prežili my s Meteoritom. Spomínam si, hrali sme trikrát do týždňa v reštaurácii pred ZOO v Bojniciach od 19:00 do 23:00 hodiny. Medzi nástrojmi sme mali aj taký obrovský bubon, neviem prečo, ale nikdy sa nám nezmestil na našu káru. Tak sme ho museli ťahať peši a kotúľali sme ho 3 kilometre z Bojníc do Prievidze. Viete si to predstaviť? Auto alebo autobus? O tom sa nám ani nesnívalo! A bubon vydržal. A aj ostatné veci...

Kontaktujete sa dnes s týmito bývalými spoluhráčmi resp. s ďalšími priateľmi z obdobia goldies 60.?
So spevákom Borisom Puškárom sa skoro denne rozprávame cez skype, v 2010-tom sme sa kapela po 41 rokoch znova stretli. Žiaľ bubeník Vojto David tam nebol. Nevieme ho nájsť. Či je v Čechách alebo v Belgicku? Nikto nevie. S Alim Košom, Dodom Šuhajdom si sem-tam zavoláme. Minulý rok som sa aj stretol s novým The Buttons.

Boris Puškár (1968)
Boris Puškár (1968) 

Boris Puškár - spev, Guľový dolník (1968)

Foto: reprodukcia z TV seriálu Slovenský bigbít (2008)

Ako ste sa dostali do Nemecka?
Do vtedajšieho NDR som sa dostal cez Slovkoncert. Prvýkrát to bolo máji roku 1972. Išiel som tam s tou mojou kapelou, s ktorou som skoro 2 roky hral na východnom Slovensku. V roku 1973, po štyroch rokoch hrania (1969-1973) sme sa rozišli. Bola to škoda, odvtedy som už nemal takých výborných kolegov. Keď prídem do Blavy vždy sa s dvomi z nich stretnem – s Karlom Zalom a Jurajom Farkašom. Tretí - Ľudo Krkoška už žiaľ nežije. Druhýkrát to potom bolo v 1975om a odvtedy som tu. V 1990om prišla revolúcia Wende a pre veľa muzikantov, rovnako ako aj pre mňa, sa všetko zmenilo k horšiemu. S muzikou som nie dobrovoľne skončil.

Do kedy ste v Nemecku pôsobili ako aktívny muzikant a čím ste sa živili potom?
Ako muzikant som hral tu v Nemecku do 1. apríla 1990. Odvtedy som sa živil všetkým možným, len nie muzikou. Pivovary, stavby, divadlo, hĺbkové stavby atd.

Spomínali ste, že s aktívnym hraním ste skončili po revolúcii Wende. Prečo bolo nasledujúce obdobie pre hudobníkov také neprajné?
Revolúcia - u nás sa to volala „nežná“, v Nemecku Wende. Pre muzikantov to nebolo nič dobre. Podniky sa pozatvárali, muzikantov nikto nepotreboval. Teda mám na mysli tu v bývalej NDR. Moja maturita vo vtedajšom Československu odrazu nemala žiadnu váhu. Okrem toho by som takúto prácu i tak po odbornej stránke nezvládol. A ako muzikanti - slobodní umelci sme zase nemali ani nárok na podporu, hoci dane a odvody sme predtým mesačne poctivo platili. Bol som rozvedený, takže mi neostávalo nič iné ako si zarábať na živobytie po rôznych stavbách a fabrikách.

Boris Puškár (2008)
Boris Puškár (2008) 

Boris Puškár - spev, Guľový dolník (2008)

Foto: reprodukcia z TV seriálu Slovenský bigbít (2008)

Čo robíte dnes?
Som dôchodca s minimálnym dôchodkom. 2-3 krát do roka chodím na Slovensko.

V ktorom meste žijete teraz v Nemecku?
Teraz žijem už tridsiaty siedmi rok v Erfurte.

V Nemecku skončilo viacero slovenských bigbíťákov - Juraj Eperješi, Miro Bedrik, Marián Bednár a iní. Boli ste s niektorými v kontakte?
Bol som jeden čas v kontakte s mojim basistom Ľudom Krkoškom, myslím že bol basista v Tajfúne, s ktorým sme roky profesionálne hrali. Žíl v Bavorsku, žiaľ už zomrel. Teraz si sem-tam píšeme cez skype s Jankom Jankejom, bývalým basistom z Traditionalu.

Vy ste sa nezúčastnili koncertu Legendy ´60 v roku 2007? Prečo?
Áno, ne zúčastnil som sa. S veľmi jednoduchého dôvodu. Nemohol som hrať, lebo ako gitarista už nedosahujem ani jednu tretinu z toho, čo som predvádzal pred 20timi rokmi.

Skončili ste Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú na Zochovej ulici. Ako si spomínate na toto obdobie a na spolužiakov?
Áno. V roku 1970 som zmaturoval na SPSE na Zochovej. Mám na to len pekné spomienky, hoci by sa našli aj niektoré, ktoré až také pekné neboli (smiech). Moji bývalí spolužiaci robili stretnutia po piatich rokoch a mňa po 30-tich rokoch našli v Nemecku a odvtedy každých 5 rokov prídem tiež. S niektorými som v spojení aj cez skype.

Dušan Banyák (2013)
Dušan Banyák (2013) 

Dušan Banyák - basgitara a sólo gitara, Guľový dolník (2013)

Foto: archív Dušana Banyáka

Je nejaký príbeh alebo príhoda, ktorý vám utkvel v pamäti a aj po rokoch si naň s radosťou spomeniete?
Spomínam si na jednu zaujímavú príhodu Keď sme hrali vo Véčku v 69-tom soboty a nedele, ja som si pekne krásne nachystal na gitaru wahwah pedál. To bolo v tom čaše v Bratislave niečo nové. Práve sme hrali sme nejakých Creamov, keď počas hrania prišiel ku mne Peter Lipa a hovorí: daj sem pedál, ja budem kvakat. Ostal som prekvapený, nuž ale čo, ja som vyhrával Claptona a on kvakal. A v tom Véčku bolo viac takýchto veselých príhod, na ktoré sa ozaj nedá zabudnúť. Nezabudnuteľné boli aj cesty domov po vystúpeniach s Mariánom Vargom, s ktorým sme rozoberali a rozpitvávali celý bigbít. Ja som býval totiž na Štefánikovej, on na Leškovej. Na to sa ozaj nedá zabudnúť.

Koho vy osobne považujete za praotca slovenského bigbítu?
Kto bol praotcom slovenského bigbítu? O tom som nikdy neuvažoval, pretože ja som bol od 1963-66 v Prievidzi a nevedel som o dianí v Bratislave. A keď som sa vrátil, oslovil ma Vlado Zibri Rocák, či nechcem hrať v novom Guľovom dolníkovi. To bolo v 1966-tom.

Neľutujete, že ste sa stali hudobníkom?
Či ľutujem? Nie, aj keď kvôli tomu rozpadli dve rodiny...

Čo Vám dalo do života muzicírovanie?
Pocit slobody. Mohol som si vyhrávať, čo som chcel, kedy som chcel a ako som chcel. Môžte to robiť v normálnom živote...? Nie, a to je jedno v akej spoločnosti. Muzikant áno!

Guľový dolník (cca 1967)
Guľový dolník (cca 1967) 

Skupina Guľový dolník.

Foto: archív Dušana Banyáka

Čo by ste odkázali dnešnej generácii hudobníkov?
Odkázať nemôžem nič, len si želať, aby boli takí, akí sme boli my. Aby im bola muzika tým najdôležitejším. Dôležitejším ako sú napríklad ako peniaze. U nás vtedy to tak bolo. Síce je pravda, že časy sa menia a ľudia tiež.

1. februára sa hlavne vďaka Dodovi Šuhajdovi znovu otvára legendárne Véčko. Teší vás to?
Samozrejme, som veľmi rád, že Véčko znova funguje. Doda poznám, veľmi dobre, veď sme spolu hrávali. Spolu sme sa napríklad vystúpili na 1. Československom beatovom festivale v Prahe v roku 1967. Naposledy sme sa stretli minuli rok v septembri. Obdivujem ho pre jeho energiu a snahu stále niečo nové robiť.

Aktéri Zlatých 60. rokov, ktorých mená nie sú spomenuté v tomto seriáli a chceli by sa pripomenúť, môžu ma kontaktovať na e-maily popmuzeum@gmail.com. Na požiadanie im bude poskytnutý kontaktný adresár s menami mnohých ich súpútnikov.

Robert Buček st

Robert Buček st

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  6x

My ľudia sme zvláštni: Obetujeme zdravie, aby sme zarobili peniaze, potom obetujeme peniaze, aby sme zase získali zdravie. Potom sa tak znepokojujeme budúcnosťou, že si neužívame prítomnosť, a tak nežijeme ani v prítomnosti ani v budúcnosti. A žijeme tak, akoby sme nikdy nemali zomrieť, a potom zomrieme bez toho, aby sme predtým žili... Zoznam autorových rubrík:  VintageRozhovoryDemonštráciaOstatné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu