Zabudnutí bigbíťáci V.: Miro Bedrik (The Beatmen)

Autor: Robert Buček st | 6.8.2013 o 18:39 | (upravené 6.8.2013 o 19:47) Karma článku: 13,39 | Prečítané:  15223x

Nezvestný člen legendárnej skupiny The Beatmen Miro Bedrik sa našiel po 40 rokoch! The Beatmen bola najpopulárnejšou slovenskou bigbítovou kapelou v 60. rokoch. Hovorilo sa im aj slovenskí Beatles. Dežo Ursiny, Marián Bednár, Miro Bedrik a Peter Petro zapôsobili ako zjavenie, ich vystúpenia vyvolávali davovú hystériu a boli beznádejne vypredané, podarilo sa im dobyť aj Prahu a Petr Janda dokonca neskôr o nich vyhlásil, že „boli lepší ako Olympic!“ Skupina sa rozpadla roku 1966, keď Marián Bednár a Miro Bedrik emigrovali do Nemecka a Peter Petro o dva roky neskôr do Kanady. Kým Bednár po návrate nastúpil do Orchestra Braňa Hronca, Miro Bedrik zmizol bez stopy a zaľahla sa po ňom zem.

The Beatmen v najlepších časochThe Beatmen v najlepších časochPôvodné foto: Boris Puskailer (zdroj: archív Mira Bedrika)

Keď som sa pustil do pátrania po osude Mira Bedrika (66), poslednou relevantnou informáciou bola korešpondencia z roku 1977 medzi ním a jeho bývalou manželkou Susan Jane žijúcou v Anglicku, v ktorej riešili oficiálny rozvod, ktorý sa prostredníctvom ich právnikov na diaľku aj uskutočnil. Miro v liste spomenul, že možno odíde hrať s rockovou kapelou do Holandska. Odvtedy o ňom ani Susan, ani nikto iný nič nepočul. Susan, (neskôr sa druhýkrát vydala aj rozviedla, dnes používa priezvisko El-Hini), mu písala list na jeho frankfurtskú adresu v Nemecku, ale odpovede sa už nedočkala. Rovnako mu písala na bratislavskú adresu, ale keďže Miro bol emigrant, list z Anglicka nikdy nebol doručený. Ani pokusy o internetové spojenie neviedli k úspechu. Mne sa to po skoro dvojročnej mravčej práce predsa len podarilo a tak mohol takmer po pol storočí od rozpadu Beatmen vzniknúť tento exkluzívny rozhovor. Ponúkam Vám pôvodnú, neskrátenú a redakčne neupravenú verziu tohto interview!

Viem, že si niektoré veci už uzavrel natrvalo, ale predsa sa opýtam. Ako si spomínaš na The Beatmen (Miro napriek veľkému vekovému rozdielu vehementne trval na tykaní si – pozn. autora)?
V podstate som po našom rozpade na Beatmen totálne zabudol. Mal som veľa práce a o to to bolo ľahšie. Veľa som nacvičoval s inými kapelami, ale hlavne som drel sólovú gitaru držiac sa myšlienky, ktorá ma poháňala vpred: čím budem lepší s gitarou, tým menej sa budem musieť obávať o svoju budúcnosť. Okrem sólovej gitary som si osvojil aj basu, harmoniku, trúbku a tiež spev. Čoskoro som sa stal známym menom v tanečných kruhoch, takže som nikdy nebol nezamestnaný. Tanečné kapely boli vždy lepšie platené ako beatové, takže som sa zakrátko finančne dobre zabezpečil. Tanečnú muziku som sa naučil hlavne vo Vlašičovej kapele Larry´s Seven (v nej pôsobil Miro v rokoch 1969-1971 a hrávala väčšinou v zahraničí, predovšetkým v Nemecku – pozn. autora). Hlavne basu od Doda Horvátha (zomrel roku 2012 – pozn. autora). Ten mi povedal, že „basa pri swingu musí chodiť“, neskôr mi to veľmi pomohlo.

Ako to myslíš, že musí chodiť?
Basa na swing a jazz musí chodiť na štvrtú, lebo oba sú 4/4 takty. Valčík je ¾ takt. Vlastne na každú štvrtú dobu musíš hrať jeden tón a vytvárať akúsi melódiu. A práve toto ma naučil Dodo.

Spomínal si, že si chodil do českej školy. Kde si sa narodil, kde si chodil do škôl a ako si sa dostal na Slovensko?
V podstate som „Čechoslovák“, lebo moji rodičia pochádzali z Banskej Bystrice, ale po 2. svetovej vojne sa presťahovali do Prahy, kde som sa ja narodil. Tam som chodil do škôlky a nastúpil som tam aj do školy. Vlastne mojim materským jazykom je čeština. Slovenčina je prvým cudzím jazykom (s úsmevom). Roku 1955 sme sa presťahovali do Bratislavy. Začal som chodiť do slovenskej školy, ale môj rečový hendikep sa okamžite prejavil aj na známkach.

Na akú strednú školu si chodil?
Na žiadnu. Vyučil som sa za chemika v Slovnafte.

Ako si sa dostal k hudbe? Kde si sa učil hrať na gitare a ako vlastne vznikli The Beatmen?
K hudbe som sa dostal ako mnohí iní cez Rádio Luxembourg. Stal som sa „anglofilom“, to som mal asi 8-9 rokov. V triede som mal spolužiaka, ktorý už hral na gitare a ten ma to tak trošku naučil. V bratislavskom Pionierskom paláci som sa spoznal s Petrom Tuchscherom. Raz nás mňa a Mariána Bednára ktosi, asi to bol Juraj Lihosit, pozval do kina na film A Hard Day´s Night s Beatles a po ňom sme si povedali, že by sme tiež chceli hrať takú hudbu. A tak sme u mňa doma začali cvičiť Love Me Do a podobné veci. Vedel som, že Tuchscher manažuje skupiny, tak som mu zavolal, že by sme sa mu chceli predviesť. Jemu sa to zapáčilo a tak nám zohnal sólo gitaristu, meno si už nepamätám...

Nebol to Stano Herko?
Áno, bol to Stano Herko! On už hrával predtým aj v iných Tuchscherových skupinách. A zohnal nám aj bubeníka Petra Petra. To bolo dobré, lebo Petro nám vedel prepísať texty z beatlesovských elpéčiek, ktoré nám nosil Tuchscher. Začali sme ich nacvičovať a tak vlastne vznikol The Beatmen.

Stana Herka však čoskoro vystriedal Dežo Ursiny, prečo?
Dežo bol lepším spevákom.

Pred Beatmen si hral aj v skupine Jolana?
Áno, ale už si nepamätám, v ktorom roku. Viem, že Marián Bednár si požičal basu od Vlada Zukala, aby sme my dvaja mohli nacvičovať Beatles.

Keď ste v roku 1966 emigrovali do Nemecka, nebál si sa, čo s vami bude?
Ani nie. Moc som nad tým nepremýšľal, ani o budúcnosti a bral som to skôr ako dobrodružstvo.

Kedy vznikol celý ten nápad, že opustíte republiku? Odišli ste 10. augusta 1966 na sériu koncertov najprv do Viedne, tie ste aj odohrali. Čo bolo potom?
Peter Petro sa spojil s Ivanom Foltýnom (ich kamarát, ktorý emigroval o čosi skôr – pozn. autora) a ten to celé pripravil. Keď sme odchádzali do Viedne, už sme vedeli, že sa nevrátime. Ten nápad vznikol v podstate kvôli koncertnému turné s Manfred Mann, ktorí nás naň pozvali, ale režim nás odmietol pustiť. Tak sme to skúsili ináč.

Miro Bedrik

Miro Bedrik po objavení vo svojom frankfurtskom byte. Foto: Susan El-Hini

Tri mesiace pred odchodom mali vraj Beatmeni krízu, vraj nikde nevystupovali... Rozpadlo sa aj klasické obsadenie Ursiny/Bedrik/Bednár/Petro a do kapely prišiel Juraj Eperješi... Súviselo to už s myšlienkami na emigráciu?
Dežo bol veľmi nerozhodný, báli sme sa, že cúvne, tak sme urobili takú malú revolúciu proti nemu, aby nakoniec sám odišiel zo skupiny. Nutne sme potrebovali nového gitaristu. Eperješi bol ideálny, vedel presne, čo chce, neváhal emigrovať a vec bola vyriešená. Nevystupovali sme len kvôli tomu, že sme s novým gitaristom nemali ešte nacvičený program.

Peter Tuchscher vedel o emigrácii?
Nie. Rovnako ako Dežo. Nedôverovali sme im a obávali sme sa, aby nás neprezradili.

Medzi emigrantmi bol aj  Juraj Miklas. Aké bolo jeho postavenie v kapele?
Juraja Miklasa, zvaného Púco, sme poznali z minulosti od Foltýna alebo Lihosita alebo Tuchschera, už si presne nepamätám. Bol „road-manager“, staral sa o aparatúru, svetlá a tak.

Čo sa udialo vo Viedni?
Po odohraní koncertov sme čakali vo Viedni na železničnej stanici na vlak. Bol tam už aj Foltýn. Naši sliediči nám nechali čas na naloženie vecí a nástrojov do vlaku do Bratislavy. My sme ich však poslali na Foltýnovú adresu do Frankfurtu. Potom nás sliediči nechceli spustiť z očí a mali sme problém ako utiecť. Napokon jeden z nás odišiel kúpiť zapaľovač na plyn, to bola vtedy ešte rarita a akože nás zavolal ku sebe, aby sme si ho pozreli. Ihneď sme nasadli do Foltýnovho auta a bolo to!

The Beatmen

The Beatmen (1966). Zľava: Marián Bednár, Dežo Ursiny, Miro Bedrik, Peter Petro. Foto: pôvodne Boris Puskailer, zdroj: archív Mira Bedrika

 

Medzi sliedičmi bol tuším aj istý Kavan, pracovník Koncertnej a divadelnej kancelárie. Ten nerobil problémy?
Nemohol. Jednoducho sme mu utiekli.

Ako to prijali rodičia, príbuzní?
To naozaj neviem. Vtedy som nad takýmito vecami vôbec nepremýšľal.

Petro napokon neodišiel...
V Salzburgu nám Petro povedal, že jeho žena je tehotná a že skrátka ju teraz nemôže opustiť. Bolo to od neho pekné gesto a nikto mu to nezazlieval.

Napokon emigroval do Kanady...
Áno, viem, že je vo Vancouveri a že je profesorom na univerzite. Po tom, čo si ma objavil, sme si už aj volali.

Okrem politického protestu bola za emigráciou aj vidina lepšieho zárobku?
V podstate to bolo predovšetkým jedno veľké riskantné dobrodružstvo. Nevedeli sme vôbec, či to vyjde, čo bude doma a tak ďalej. S perspektívneho hľadiska tam boli aj finančné veci, ale skôr šlo o slávu – „Starship“!

Aké boli prvé dni v Nemecku?
Prvé dni v Nemecku sme bývali u Foltýnových rodičov. Ivanov otec prevádzkoval reštauráciu s veľkým kinom, tak sme mali kde nacvičovať. Každú sobotu tam hrávali regionálne kapely. Ich mená si už nepamätám, ale s našou tvorbou sme ich čoskoro prevalcovali a stali sa jednotkou. Samozrejme, stali sme sa stredobodom pozornosti aj nemeckých médií. Nazývali nás „Ost-Beatles“ a prakticky hneď sme dostali angažmány. Vystúpili sme v televízii v Hamburgu v programe Uda Jürgensa. Tiež v legendárnom klube K-52 vo Frankfurte. Tam hrávali anglické skupiny. Dostali sme polovičný priestor, 2 hodiny my, 2 hodiny iné kapely. Dosť dobre sa to rozbehlo. Po mesiaci sme dostal angažmán v Hanau v Eden Clube, čo bol v tom období tiež renomovaný beatový klub. Začali sme veľa cestovať, mesiac na jednom mieste, mesiac zase na inom. Mali sme aparatúru Wem, bola tiež anglickej výroby, ale lacnejšia ako Vox.

Miro Bedrik a Susan Jane

Miro Bedrik a Susan Jane (2013) vo Frankfurte. Stretnutie po 40 rokoch! Foto: Susan El-Hini

Ivan Foltýn mi raz spomínal, že on vám kúpil tú novú aparatúru, ale raz ste ho oklamali, lebo ste od neho odišli hrať k nejakým cigánom. Pamätáš si na túto príhodu?
Tú aparatúru sme si v podstate kúpili sami, na splátky. Starý Foltýn nám len robil ručiteľa. Ivan našiel tú firmu, od ktorej sme to kupovali – spevácku aparatúru Binson a na gitary anglickú WEM. S tým českým Cigánom to bolo takto: on mal v Hanau beatový klub Eden Bar a nahovoril nás, aby sme odišli od Foltýna a hrali tam. Tak sme tam hrali každý deň, aby sme vedeli splatiť tú aparatúru. Po nejakom čase sa Foltýn zase ukázal a nejako sa s tým Cigánom, volal sa Rony Walter, dohodol, takže sme znovu hrali s Foltýnom a Púcom. Nejako sa to časom upokojilo a zostali sme priateľmi.

Ako dlho ste hrali ako The Beatmen a prečo sa kapela rozpadla?
Hrali sme asi pol roka non stop vystúpenia. Rozpadli sme sa pre rovnaké dôvody, ako mnoho ďalších kapiel, pre štýlové nezhody.

S kým si si v Beatmen najviac rozumel?
V The Beatmen sa nerobili nejaké extra kamarátstva, hoci sme pôsobili ako kvarteto, každý sa staral sám o seba. Myslím si, že nám to aj pomohlo, že sa nerobili dvojice, trojice, vyhli sme sa tak množstvu konfliktov...

Neskôr si sa vrátil na Slovensko, aby si so skupinou Ladislava Vlašiča Larry´s Seven zase vycestoval do zahraničia...
V roku 1968 som sa už so Susan Jane, anglickou speváčkou, ktorá sa stala mojou priateľkou a neskôr aj manželkou, vrátil do Bratislavy. Pripravil to všetko Peter Petro, zaangažoval do toho aj Slovkoncert. Vedel, že Vlašič chystá turné do Nemecka. Susan mu zaspievala nejaký swing i jazz a Vlašič nás oboch prijal, lebo Susan bezo mňa nechcela ísť.

Larry´s Seven

Článok o skupine Larrys Seven, s ktorou pôsobil Miro Bedrik v Nemecku v rokoch 1969-1971. Článok je z lokálnych novín Lübeck One. Skupina vystupovala v klube River Boat v Lübecku v roku 1971. Zakrátko potom sa rozpadla. Zľava: Ladislav Vlašič, Milan Adam, Erich Vybíral, Susan Jane, Jozef Bednár, Miro Bedrik a Dodo Horváth. Zdroj: Susan El-Hini

Pamätáš sa na Valéra Doležala?
Valér? To je ten bubeník z brnenských Synkop? So Synkopami som prakticky len cvičil a nikdy som s nimi nevystúpil, lebo vtedy po mňa prišla Susan do Brna. Bolo obdivuhodné, ako ma tam ako Angličanka, ktorá nevedela ani po slovensky, ani po česky v tom Brne našla. A potom sme sa spolu vrátili do Bratislavy.

V tom období si nehrával náhodou aj s Jarom Filipom?
Možno, ale úprimne povedané, ja presne ani neviem, kto je Jaro Filip.

Ani nie rok po svadbe so Susan a účinkovaní u Vlašiča si sa so Susan rozišiel a kapelu opustil. Milan Adamík z Larry´s Seven odchádzal do USA a vraj ťa volal so sebou, no ty si nešiel. Prečo?
So Susan sme pôvodne chceli emigrovať spolu, mali sme vybavené víza, prácu v Amerike, byt aj garanta. Susan však nechcela ísť a tým pádom sa stalo moje vízum neplatné.

Ako si sa zoznámil so Susan Jane?
Zoznámili sme sa na mojom turné v Hanau. Zblížili sme sa a 24. apríla 1970 sme sa zosobášili v nemeckom meste Fulda. Na svadbe bola samozrejme vtedy celá kapela Larry´s Seven. Susan mi zaobstarala aj anglického učiteľa na sólo gitaru, ktorý ma dosť veľa naučil. Ešte pred Larry´s Seven sme so Susan vystupovali s rôznymi skupinami hlavne v kluboch amerických vojenských základní, ktorých bolo vtedy v Nemecku neúrekom. Ako som už spomínal v 68om sme sa vrátili do Bratislavy, to už som plynule rozprával nemecky aj anglicky. S Vlašičom sme vycestovali najskôr do Hamburgu a potom sme koncertovali na mnohých miestach – v klube Riverboat v Lübecku, v Norimbergu, Freiburgu, vo Švédsku, Švajčiarsku a inde.

Miro Bedrik a skupina La Ombré

Unikátna fotografia. Miro Bedrik v Nemecku s talianskou skupinou La Ombré, s ktorou sa zoznámil a chvíľu s nimi hrával po rozpade The Beatmen (tretí zľava). Foto: Joe Meneghini

Prečo ste sa so Susan rozišli?
Susan mala nejaký angažmán v Hamburgu, ja som chcel emigrovať do USA. Povedala mi, že by som šiel sám a ona potom príde za mnou neskôr. To ale nešlo, lebo úrady povedali obaja alebo nikto! „Family law“. Tak som zostal v Nemecku a na Susan som stratil kontakt. Vedel som, že urobila v Hamburgu platňu, ale nebola príliš úspešná, chvíľu robila DJ a potom sa vrátila do Anglicka. Oficiálne sme sa potom rozviedli až na diaľku v roku 1977.

Čo si robil po odchode s Larry´s Seven?
Ja som hral v rôznych kapelách hlavne tanečnú muziku. Mesiac tu, mesiac tam. Na ich mená si už nepamätám, lebo často to bolo iba na pár mesiacov.

Potom si sa znovu oženil. Mohol by si priblížiť toto manželstvo?
Moja druhá manželka sa volala Karin Semmler Bedrik. Zoznámili sme sa v jednom klube v Stuttgarte. Robila sestričku v nemocnici. Vzali sme sa v roku 1980, ale po šesťročnom manželstve sme sa rozviedli. Manželstvo neklapalo, boli sme spolu, ale každý sme si vlastne žili svoj život. Najali sme si spoločného právnika a bez žiadnych problémov sme sa rozviedli. Ona dostala všetko – auto, byt, elektroniku. Celý rozvod trval 5 minút! Rozvod so Susan bol ťažší, lebo ona nevedela, kde som. Našla ma až nejako cez Červený kríž vo Švajčiarsku. Dostal som list s formulármi od anglického advokáta, tak som to vyplnil a poslal späť. Po dvoch týždňoch som dostal odpoveď, že sme rozvedení.

Miro Bedrik a Susan Jane

Sobáš Mira Bedrika a Susan Jane 24.4.1970. V pozadí Ladislav Vlašič, kapelník skupiny Larry´s Seven, v ktorej obaja v tom období pôsobili. Foto: archív Susan El-Hini

S Karin ste istú dobu robili aj gitarovú školu...
Ona sa presťahovala zo Stuttgartu do Frankfurtu. Ja som profesionálnu hudobnú kariéru vlastne ukončil vo Frankfurte. Zoznámil som sa tu s jedným Čechom, ktorý mal hudobný obchod. Urobili sme spolu malú kapelu a cez víkendy sme hrávali po svadbách a na malých vystúpeniach. On mi navrhol, aby som si otvoril gitarovú školu, že to môžem robiť uňho. Karin robila sekretárku, mala na starosti reklamu a tak. Pekne sa to rozbehlo, mali sme skoro 50 žiakov. Kvôli tej škole som zase veľa cvičil, aby som sa stal známy a tak som to dotiahol až na „Musik-Messe“ a to už v Nemecku niečo znamená.

Z druhého manželstva si mal aj syna?
Áno, volá sa Daniel, dnes má už 30 rokov. Dlhšiu dobu však už neudržiavame spolu žiaden kontakt.

A čo Karin?
Ani s ňou. Sľúbil som jej, že ju nebudem nijako otravovať. Akurát viem, že napísala nejakú medicínsku knihu o akupunktúrach alebo niečo také, takže sa jej asi darí a je v tomto odbore kapacitou. Som na ňu hrdý.

Prečo si nikdy neprišiel na Slovensko? Nemal si tu kamarátov, ktorých si chcel navštíviť? Alebo v Čechách? Odkiaľ poznáš Roberta Duncsáka z Karlových Varov? (Robert Duncsák najväčšou mierou prispel k nájdeniu Mira – pozn. autora)
Na Slovensku som bol naposledy v roku 1968. Vlastne jediným kamarátom bol Peter Petro, ten odišiel do Vancouveru. Po rozpade Československa som sa nahneval, lebo som býval zarytý Čechoslovák a tak som tu prestal chodiť. Roberta Duncsáka som spoznal úplne náhodou, jeho sestra je moja známa a on tu bol u nej na návšteve. Tak sme sa spriatelili a on mi vlastne oznámil, že ma hľadáš.

Vedel si, že na Slovensku ťa hľadajú a aj tak si nedal o sebe vedieť...
Nevedel som to, až keď mi to Robert Duncsák oznámil.

Čo vieš o rodičoch?
Nič. Neviem ani kedy zomreli, ani čo sa stalo s našim bytom na Štetínskej 5.

Ako si spomínaš na Doda Šuhajdu, ktorý bol tvojim dobrým priateľom z detstva? Prezradil mi, že ťa prezývali Didro...
Áno, Didro bola moja prezývka, ale na meno Dodo Šuhajda si nespomínam... Akurát, po tom, čo si ma objavil, mi poslal krásnu knihu Slovenský bigbít...

Roku 2005 si mal malú mŕtvicu. Ako sa to stalo? Nakoľko ti to poznačilo zdravie?
Mal som šťastie, lebo som bol práve v kantíne a ľudia si to okamžite všimli a zavolali záchranku. Našťastie šlo len o slabú mŕtvicu

Odkedy bývaš na súčasnej adrese vo Frankfurte?
Od roku 2011, predtým som býval od roku 1990 na Idsteiner Str. 152.

Neľutuješ, že si odišiel do Nemecka?
Nie! Vôbec nie!

Ako si na tom ty a alkohol? Ivan Foltýn mi spomínal, že muzika a sex, drogy a rock´n´roll šli ruka v rukáve. Aj Susan spomínala, že v tom období veľa pila, a že momentálne už  28 rokov abstinuje...
Alkohol v mojom živote bol, ale nehral žiadnu rolu. Samozrejme, aj dnes si dám 1-2 pivá, ale to je všetko. Sex, drogy a rock´n´roll? Áno vtedy bola taká doba, „flower-power“, „beatnicks“ atď., ale to je už dávno.

Čo pre teba znamenalo z celkového životného pohľadu obdobie Beatmenov?
Nie až tak veľa, ako by sa zdalo. Povedal by som, že po odchode do Nemecka začal fantastický život. Až na tú mozgovú príhodu som nikdy nebol chorý. Môj život bola jedna krásna rozprávka. Teraz si žijem spokojne na dôchodku so slušnou penziou. Chodí za mnou opatrovateľka dvakrát do týždňa. Poprace, navarí a všetko to platí poisťovňa. Naozaj sa nemôžem sťažovať. Vďaka tebe som sa opäť skontaktoval so Susan a po 40 rokoch sme sa opäť zblížili. Už ma bola navštíviť v Nemecku. Dohodli sme sa zatiaľ, že sa budeme navštevovať zhruba štyrikrát do roka. Teraz v lete by som mal ísť ja za ňou do Anglicka. Keď si môj život predstavím ako jednu líniu, musím ju rozdeliť na niekoľko fáz. Prvá - detstvo až do času Beatmen. Druhá – po Beatmen a stretnutie so Susan, návrat na Slovensko, Vlašič, svadba, pokus o emigráciu do Ameriky a rozlúčenie sa so Susan. Tretia fáza, keď som zostal úplne sám za seba zodpovedný. Bola to asi najkrajšia fáza - muzika, dievčatá, večierky, „love-power“... Predchádzajúce fázy, Beatmen a Susan som si totálne vymazal z pamäti a snažil som sa na ne navždy zabudnúť. Až v roku 2005, keď prišla tá mozgová príhoda, ktorá sa v mojom prípade skončila celkom šťastne, pretože som ju nielen prežil, ale s touto diagnózou sa mi otvorili všetky dvere do nemeckých úradov. Dostal som sa do programu asistovaného bývania AAL, v Nemecku sa to volá „betreutes wohnen“. Samozrejme, že som čo to musel povedať aj o mojom živote, aj o Beatmen. Ošetrovateľka sa zo zvedavosti pozrela na internet a našla tam všetko o mne a o Beatmen – že ma hľadáš ty aj celá „beat society“. Kopírovala mi to a ja som si to čítal. A vtedy som to všetko znova prehodnotil a ozval som sa ti prostredníctvom Roberta Duncsáka.

Svadba Mira a Susan

Zľava: Major Rudy Levy – pôvodne Čech, ktorý emigroval do Ameriky a v tom období bol majorom v americkej armáde, spolu s rodinou bol na americkej vojenskej základni v Gersfeld-e neďaleko Fulda. Ďalej: Ladislav Vlašic, Miro Bedrik, Erich Vybiral, Susan Jane (dnes El-Hini), Dodo Horvath, Milan Adamík. Foto: archív Susan El-Hini

Ako sa ti páči Susan po toľkých rokoch?
Čo ti poviem, samozrejme, že sa mi nepáči (smiech)... Ale čo, staroba je škaredá a aj ja vyzerám strašne, takže som si na zrkadlo dal ručník, aby som sa na seba nemusel pozerať. Susan som ľúbil ako tínedžer, vtedy bola kočka, pózovala aj pre slovenský časopis Móda.

Považuješ stretnutie so Susan po viac ako 40 rokoch za osudové?
Asi áno, obaja sme po druhýkrát rozvedení, máme podobné osudy, čo sa týka súkromného života. Ani vo sne ma však nenapadlo, že sa s ňou ešte niekedy v živote stretnem.

Miro Bedrik a skupina La Ombré

Miro Bedrik so skupinou La Ombré (1967). Joe Meneghini, ktorý sa s Mirom spriatelil a tiež sa angažoval pri jeho nájdení je prvý z prava v hornom rade. Foto: Joe Meneghini

Joe Meneghini a Ian Paice

Joe Meneghini s Ianom Paicem. Foto: Joe Meghini

Miro Bedrik s nemeckou tanečnou skuinou

Miro Bedrik pôsobil v 70. a 80. rokoch v rôznych nemeckých tanečných skupinách. Na Slovensku o ňom v tom období nikto nevedel. Foto: archív Mira Bedrika

Viac fotiek nájdete na stánkach: MIRO BEDRIK - THE BEATMEN a HISTÓRIA ČESKO-SLOVENSKEJ POPULÁRNEJ HUDBY VO FOTOGRAFIÁCH.

Obdobie bigbítu sa výnimočnými písmenami zapísalo do histórie slovenskej populárnej hudby a právom je označované ako Golden Sixties. Jeho aktéri boli inštinktívne otvorení všetkému novému, rozdielnemu, každému gestu a výrazu, ktorý popieral či ozvláštňoval prejav predošlý. Tvorivá erupcia trvala až do augusta 1968, potom začalo obdobie likvidácie občianskych a politických slobôd, obdobie normalizácie. Príbehy bigbíťákov sa rozvetvili v nekonečný košatý strom – niektorí emigrovali, iní pokračovali pod perinou, voľaktorí to vzdali. Nadišiel čas si tieto prachom zabudnuté osudy pripomenúť.

Aktéri Zlatých 60. rokov, ktorých mená nie sú spomenuté v tomto seriáli a chceli by sa pripomenúť, môžu ma kontaktovať na e-maily popmuzeum@gmail.com. Na požiadanie im bude poskytnutý kontaktný adresár s menami mnohých ich súpútnikov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?