Záhady okolo smrti Jiřího Schelingera pretrvávajú

Autor: Robert Buček st | 13.11.2014 o 0:00 | (upravené 13.11.2014 o 21:33) Karma článku: 4,00 | Prečítané:  1059x

V tejto podobe dosiaľ nezverejnený nekrátený rozhovor s bratom legendárneho speváka o tragických okolnostiach smrti Jiřího, o šírení jeho posolstva, pôsobení v zakazovanej skupine The Plastic People of the Universe, možnostiach vystupovať v zahraničí v totalitnom režime - o tom všetko porozprával Milan Schelinger, skvelý muzikant, skladateľ, výtvarník, vynikajúci človek a rozprávač, ktorý so svojou manželkou, mimochodom Slovenkou z Pruského, priviedli 5. augusta na svet syna s menom Jiří Schelinger.

Spolu s Jirkom ste vyrastali v rodine, v ktorej bol otec učiteľom hudby. Myslíte si, že to bolo určujúce, že sa obaja synovia vydali na hudobnú kariéru?

Nuž, samozrejme, že to na nás vplyv malo. U nás doma sa vždy muzicírovalo, pretože otec si tam večer ešte vždy vodil žiakov na súkromné hodiny, aby si trochu privyrobil popritom úbohom plate, ktorý mal ako učiteľ hudby. Viete si to predstaviť, my sme s bratom spali v kuchyni a cez tú kuchyňu chodili tí žiaci, takže to bolo dosť zábavné (smiech). Potom sme ale prešli s bratom do hudobnej školy, otec nás nemal čas učiť a myslím si, že ani by to nebolo dobré, keď otec učí deti, tá autorita tam musí byť cudzia. Zo začiatku sme ale tú „hudobku“ lajdáčili, až kým nás nechytili v tínedžerských rokoch The Beatles a táto vlna, čo bolo rozhodujúce. No i tak ten hudobný základ, ktorý sme mali odpozorovaný, ten sa nám hodil, samozrejme. Na rozdiel od iných, ktorí v 14tich prvýkrát chytili gitaru do ruky, sme mali výhodu, mali sme vedomosti o teórii i histórii hudby.

Jiří štúdium za inštalatéra nedokončil, vraj bol zatknutý políciou pre šírenie proti sovietskych myšlienok. Vy ste boli o rok mladší, ako ste to všetko vnímali?

To bolo inak, žiadne šírenie proti sovietskych myšlienok tam nebolo. Jirko sa ocitol na 2 mesiacov na Pankráci kvôli nejakým falšovaným faktúram. On v tom období už hrával s kapelou, mal 18 a niečo sa tam zomlelo. Tam vznikla aj tá fáma, že si demonštratívne podrezal žily, ale to mu len starí trestanci poradili, ako sa vyhnúť vojenčine a získať modrú knižku.

Po vojenčine ste sa rozhodli pre kariéru profesionálneho muzikanta a hrávali ste v rôznych kapelách aj v zahraničí. Ako si spomínate na toto obdobie?

Áno, ja som sa po vojenčine rozhodol, že budem hrať. Braček hrával tri roky po baroch, než sa dostal do tej populárnej hudby, no a keďže ja som sa takisto chcel živiť hudbou, začal som po tých baroch hrávať tiež. Presne si pamätám ako v roku 1973 Jirko odohral svoje posledné vystúpenie ako gitarista a spevák skupiny Faraon v Lucerne, a keďže odchádzal na sólovú dráhu speváka a už nepotreboval gitaru, večer po koncerte mi ju odovzdal. Ja som ešte v ten večer odchádzal nočným rýchlikom do Bardejovských Kúpeľov, do hotela Minerál, na svoje prvé angažmán po vojenčine.

Mala tá kapela aj názov?

Viete, že si už nespomínam. Viem akurát, že kapelníkom bol Zbyněk Červenka. V tom období to nefungovalo tak, že tá a tá skupina, ľudia sa tam menili hore dole. Zostal som v Bardejovských Kúpeľoch asi mesiac a potom som sa vrátili do Prahy, kde sme hrávali po všetkých pražských podnikoch. S tým Červenkom sme sa potom dostali na celú sezónu do Rakúska do Národného cirkusu. To bolo krásne angažmán, mal som 23 rokov, zarobil kopec peňazí. Tam som sa stretol inak aj s Mirom Žbirkom, tiež hrával vtedy ešte po baroch. Bolo to v Salzburgu v jednej krásnej reštaurácii, kde bol výťah vytesaný priamo v skale. My sme mali s cirkusom akurát voľno, dopočuli sme sa, že tam hrá nejaká slovenská kapela, tak sme šli tam. Neviem, či tam bol už s Modusom alebo s akou kapelou. Pre Slovákov to bolo tiež veľmi výhodné jazdiť tam, nemali to ďaleko, asi mali dobrú agentúru. My sme jazdili cez Pragokoncert a oni pravdepodobne cez Slovkoncert.

Vy ste hrali aj v Nórsku?

Áno, to bolo zase iné angažmán, taká lepšia kaviarenská kapela, mali sme výborných spevákov, mohli sme si dovoliť zahrať Smokie, Abbu a všetky tie vtedajšie hity. Ja som mal v tom období už tiež vybudovaný vlastný repertoár, takže sme boli dosť žiadaní.

Nebol problém v tom období dostať sa do týchto západných štátov?

Pragokoncert naopak vysielal takýchto hudobníkov do podnikov západných krajín, pretože tamojšie kapely by za tie peniaze nikdy nehrali, ale pre nás to boli obrovské príjmy. Spomínam si na jedného hudobníka, ktorý sa prišiel pozrieť na naše vystúpenie so synom a cez prestávku sa dal s nami do reči. Napokon z nás vytiahol, za koľko to hráme a on nato, že za také peniaze by to on nikdy nerobil. My sme vtedy hrali za nejakých deväť a pol šilingov a pre nás to bolo dosť. Ja som si napríklad za 7 mesiacov zarobil 90 tisíc, za čo bola u nás doma chalupa a auto. Domáci hudobníci by nespali v maringotkách a nechodili 50 metrov na záchod (smiech). Ale hlavným dôvodom bolo, že my sme nosili do republiky valuty a oni nám zato dávali tuzexové bony. Teda, my sme tých 60 % valút museli priniesť, tých sme sa nesmeli ani dotknúť, tie išli úplne mimo nás. Takže takto bolo – nosili sme pre štát tvrdú valutu.

Ako ste sa ocitli v úlohe kapelníka roku 1980 v Jirkovej skupine?

Takto, ten môj príchod sa pripravoval dlhšiu dobu. My sme už nejaké tri roky spolupracovali, chodil ku mne, hrali sme, cvičili sme spolu, pomáhal som mu skladať a podobne. Vo dvojici sa vždy lepšie robí. Tak som mu navrhol, či by nechcel mať v kapele druhú gitaru, že sú stále len v triu a bez kláves je to také nemastné. Ale bola v tom ešte aj politika, rozumiete. František Ringo Čech s nimi jazdil na tom svojom Chrysleri, on sedel s bratom vpredu a vzadu boli traja muzikanti, takže mali auto akurát vyťažené. A miesto v tom aute sa pre mňa uvoľnilo v momente, keď si Franta založil divadlo. A tiež tá jeho rola na pódiu, kde on hrával tie svoje kongá a uvádzal to takým tým vtipným spôsobom, začala slabnúť, pretože k tej tvrdšej bigbítovej hudbe sa toto estrádne rozprávanie už nehodilo. Takže Franta prešiel postupne k tomu svojmu divadlu, napísal si tie svoje hry a pre mňa sa na jeseň roku 1980 teda uvoľnilo miesto. Bohužiaľ, iba na sto koncertov, to sme stihli odohrať akurát dve šnúry na Slovensku a skončilo to v tom marci 1981. Po Jirkovej smrti sme boli ešte chvíľu v šoku, ale potom sme urobili konkurz, bolo nám totiž ľúto, pretože tá kapela hrala, mala dobrý repertoár. Tak sme vybrali troch spevákov, jeden z nich bol Dalibor Janda, ktorý hrával v tej dobe tiež v baroch, rád jazdil do Švajčiarska, výborný gitarista a spevák. No, druhým adeptom bol Pavel Roth, môj predchodca v Projektile a tretím Jiří Hopp, on tiež robil s tým Projektilom. A práve Jirka Hopp sa nám na tom konkurze najviac páčil. On síce prišiel na skúšku úplne nepripravený, pesničky sa vôbec nenaučil, vraj mal málo času, tak sme mu povedali, nech niečo zaspieva, že dáme nejaký blues. No a on nám zaspieval improvizovanou angličtinou také blues, že sme zostali úplne v šoku. Znel ako nejaký černoch v chicagskom klube. No niečo úplne úžasné. Tak sme to oznámili Ringovi, že máme speváka, on hneď natočil nejaký singel. Avšak medzitým kapela dostala lano od Leška Semelku, aby ho šli sprevádzať a táto pôvodná trojica Honza Kavale, Pepa Havlíček a Standa Kubeš napokon aj odišla. Tak som zostal sám. Franta Čech mi povedal, nuž čo, postav kapelu, budeme točiť LP František Ringo Čech 1983 a natočili sme niekoľko singlov. Franta totiž pochopil, že nahradiť takého speváka, akým bol Jiří bolo nemožné, takže celý ten svoj ansámbel a celú tú vydavateľskú a tvorivú energiu roztrieštil na niekoľko ľudí a vznikli z toho tieto single a elpéčko, ktoré bolo v tom období aj komerčne hrozne úspešné. Neskôr však potom tá spolupráca nejako vyšumela. Možno to bolo tým, že my sme síce veľa nahrávali, ale vôbec sme nechodili hrávať a to je vždy zlé. Franta tú potrebu nemal, on mal svoje divadlo, ale my sme chceli hrať a tak sme si vzkriesili Projektil, s ktorým sme začali hrávať tancovačky a koncerty. Bolo to celkom dobré obdobie, no potom sme sa s Ivanom Sekyrom nejako rozišli, pretože sme boli vlastne ako sa hovorí dvaja kohúti na jednom smetisku, on tomu chcel dať svoj rámec a ja som sa tam nemohol presadiť, tak som šiel hrať s The Plastic People of the Universe.

Vráťme sa ešte, ak dovolíte, k Jirkovej tragickej smrti, ktorá už asi navždy  bude označovaná ako „zahalená rúškom tajomstvom“. Keby ste sa mohli stručne vyjadriť: Čo si myslíte, ako a prečo musel Jiří Schelinger 13. apríla 1981 zomrieť?

To bolo tak – za Jirkom vtedy prišli do šatne v Klicperovom divadle v Prahe po koncerte nejaký mladík s dievčaťom zo Slovenskej televízie, že pán Šelinger potrebujeme vás a bla-bla-bla do nejakého programu veselého, chceme, aby ste Špenát tam zaspievali. Vtom ja hovorím: Nie, kdeže, Špenát a tieto veci my už nerobíme. Ale, že to bude na playback a čo... Ja som bratovi povedal: vezmi celú kapelu, nech máme z toho prachy aj my. Ale oni, že nie, že to nejde, že chcú len jeho. No tak šiel, bohužiaľ, nakoniec sám. Vraj s ním mala ísť aj manželka, teda, v tom období už ex-manželka. Oni sa rozviedli nejako pol roka pred Jirkovou smrťou, niekedy na jeseň roku 1980. Potom to zase lepili, že. Ja som ho jedenásťkrát sťahoval od nej, verili by ste tomu? Tam a späť, to bolo šialené. Tak asi raz mesačne ma vždy oslovil: Počuj braček, potrebujem odniesť veci. Ja mu na to: Kam? A on: Naspäť... No to bolo peklo! Občas sa šiel zašiť aj k matke...

Ale do Bratislavy šiel napokon sám...

No asi sa zase pohádali a tak šiel sám. Možno bol frustrovaný z tejto nešťastnej lásky, mohol sa tam opiť... No ale čo nikto nevie pochopiť je, že keď tam šiel v piatok a v sobotu všetko natočili, večer beriem – šli sa ožrať s pracovníkmi televízie, ale prečo v nedeľu, keď sa z toho vychrápal, tam zostal ešte celú nedeľu a šiel večer znovu chľastať? Prečo sa nevrátil v nedeľu? Čo ho tam držalo? V nedeľu sme totiž chodievali už dlhé roky pravidelne na pivo, pretože v nedeľu sa poväčšine nikde nehrávalo, takže to bol deň, keď sme si s partiou takto chodievali sadnúť. Aj v tú nedeľu sme tak sedeli a hovorili sme si: Kde len ten Jirka je? To viete, mobily vtedy neboli...

Neviem, ja som si myslel, že ste tam boli ako kapela a on sa od vás nejako oddelil...

Nie, nie. To by sa mu nebolo bývalo nič stalo. Rozumiete, takto populárny človek, nikde nemá nikdy chodiť sám. Pretože vždycky sa nájde nejaký hlupák, ktorý mu závidí, alebo ktorý ho chce ožrať, zbiť alebo niečo... Takýto ľudia nesmú a nemali nikdy chodiť sami!

V priebehu rokov sa objavilo množstvo dohadov o Jirkovej smrti, vy sami ste sa vyjadrili, že do roku 1996 ste bratovu smrť považovali za nešťastnú náhodu, do ktorej vyústila stávka mladých ľudí. Pochybnosti ste začali mať potom, keď ste prišli do Bratislavy, aby ste pomohli televíznemu štábu ostravskej televízie s výrobou dokumentu o zosnulom bratovi. Vtedy ste sa vraj pokúsili skontaktovať s niekým, kto bol pri tom, keď Jirko do Dunaja skočil. Nepodarilo sa vám to ani s pomocou polície. I to bol jeden z dôvodov, prečo ste pripustili, že všetko mohlo byť celkom inak. Napríklad že sa Jirko skokom z mosta pokúsil o emigráciu či samovraždu. Na jeseň 2000 ste pre istý český bulvárny denník povedali, že chodíte na nesprávny hrob. V inkriminovanom médiu ste sa vyslovili, že telo neznámej totožnosti, ktoré sa našlo 7. mája 1981 v dunajskom ramene v katastri obce Horný Bar v osade Bodíky neďaleko Šamorína, neskôr oficiálne identifikované ako telo vášho brata, v skutočnosti Jirkovi nepatrilo. K tejto myšlienke vás mali priviesť údaje v pitevnej správe MUDr. Slavomíra Uherčíka z Ústavu súdneho lekárstva LFUK a FN v Bratislave. Nesúhlasila v ňom výška Jirkovho tela (vraj bol o päť centimetrov vyšší), nebola uvedená veľkosť chodidla a poznámka o „nezväčšených mandliach“ je absurdná, pretože váš brat ich mal vyoperované...

Nuž áno, všetko toto je pravda, doktor Uhečík sa vyjadril, že čo sa týka mandlí, svoju rolu tam zohrali hnilobné procesy a mandle zosnulého neboli zreteľné, čo znamenalo, že ich buď nemal, alebo neboli zväčšené... A preto sa v zápisnici uviedlo ako nezväčšené. To všetko beriem... Ale takto to chcem povedať – ako poškodení, ako rodina, ako pozostalí, sme samozrejme mali aj máme právo mať dôvodné pochybnosti. Pretože, keď niekoho mesiac hľadajú, a potom ho v tom Dunaji niekde nájdu a nikto z rodiny k tomu nie je privolaný a my nemáme istotu, ako dnes keď sa dajú urobiť testy DNA a všetko by to bolo jasné, tú pochybnosť budeme mať vždy. Že zubná správa súhlasila? To sa dalo predsa prispôsobiť! Celú tú dobu som pracoval s verziou, že tam niečo nesedí. Pretože si uvedomte, v roku 1981 bola ešte veľmi tuhá totalita, uvoľňovať sa to začalo až príchodom Gorbačova niekedy v rokoch 1985-86. Vtedy to ešte bol sakra tvrdý režim po Charte, keď sa ľudia schovávali do zahraničia, aby ich nezatvorili, keď proste boli politické vraždy a mučili ľudí a tak ďalej... Rozumiete, a keď toho Jirku nenašli a medzi verejnosťou sa začalo šuškať, že on sa tam hodil úmyselne alebo, že ho zavraždili, no tak ten režim vtedajší, ktorý bol ozaj silný, mohol vyhlásiť: Pozrite sa, prvého, ktorého nájdete, tak nech je to Schelinger, pochovajte ho a hotovo! Nech už je pod zemou, nech už skončia tieto fámy! Rozumiete? Preto som si myslel a čiastočne si to aj dodnes myslím, že to proste mohlo byť inak, ako sa o tom píše. Ten pán doktor Uherčík sa tam zmieňuje o teniskách, že ich mal na nohách, že mu nepochybne patrili, takže od začiatku bola veľkosť jeho chodidla zrejmá...Ale policajt, s ktorým sme hovorili v Dunajskej Strede, v tom roku 1996, ktorý bol obyčajným pochôdzkarom a bol priamo prítomný pri nájdení tela, sa vyjadril v kancelárii náčelníka polície, že „prvé, čo ho na zosnulom zaujalo, boli obrovské tenistky. Snáď deviatky alebo desiatky.“ Môj braček mal štyridsiatku nohu, takže nosil šestky tenistky... Rozumiete? A ak ho zaujali veľké botasky, tak asi naozaj boli veľké. A botasky sa predsa vo vode nenatiahnu! Noha sa môže zmenšiť okolo členkov, ale nemôže narásť zo šestky na deviatku alebo desiatku. A to sú také tie detaily, ktoré vlastne vo vašom vedomí začnú vyvolávať podozrievavosť, že to mohlo byť inak. Potom tam bolo uvedené, že nebohý mal oči čierne... Prečo nenapísal, farba rohovky neidentifikovateľná, to by som chápal, ale napísal oči čierne... Pritom Jirka mal oči modré, že? Takže tomu tiež nerozumiem. No a dĺžka tela? Tam napísal, že 180 cm, že „telo sa nachádzalo v zmenenej polohe, často zohnuté, niekedy svoje urobia aj hnilobné zmeny.“ No ale potom by pozostatky mali byť menšie, či nie? A doktor napísal – 180 cm, pričom Jirko mal 175... Takže toto všetko musí v človeku automaticky vyvolávať pocit pochybnosti... Iná istota by bola, keby sa dnes otvoril hrob, nabehli by forenzní vyšetrovatelia cez súdne lekárstvo, samozrejme všetko inkognito, aby tam nenabehol bulvár. Nie je to ale jednoduché. Moja matka vyhlásila, že si neželá, aby sa počas jej života hrob otváral. Je to odporné. A mne sa do toho tiež nechce... To by sa museli vynoriť nejaké nové indície zúčastnených osôb napríklad, ktorí by vedeli ešte niečo iné... Ale to sa asi nestane...

Ako si spomínate na pôsobenie v The Plastic People of the Universe a následný zákaz verejného vystupovania?

Ja som bol vlastne v PPOU dvakrát. Prvýkrát to bolo v roku 1982, keď som bol prizvaný na Hrádeček, to sme šli nahrávať k Václavovi Havlovi, ktorý bol práve prepustený po piatich rokoch väznenia. Tam sa nahrával album „Hovězí porážka“, kde som hral asi na troch veciach gitaru. Pozvali ma tam hlavne preto, že som mal skúsenosti z nahrávacích štúdií, oni to totiž nahrávali vždy „na kolene“ ako sa hovorí, všetko v takej rovine polo ilegálnej, čomu zodpovedalo aj to vybavenie. Nikto do toho samozrejme nechcel ísť s nejakým profesionálnym vybavením, pretože sa každý obával, že by tam vlietli eštebáci a všetko by to tam zabalili. Takže napokon sa to nahrávalo na nejaký dvojkotúčový stereo magnetofón, čo nebola taká nákladná záležitosť. No a potom sa to nejakými kanálmi dostalo do Švédska, kde sa to vydalo.

Potom prišiel nejaký zákaz vystupovania?

No to ja vlastne neviem, mne nikto oficiálne nič nepovedal. Ja som ako záujmová osoba nikde vedený asi nebol, rozumiete.

A Plastici?

No s nimi to bolo ťažšie... Mne to prišlo tak, že ten Jiří Kabeš ma vlastne chránil. Eštebáci určite vedeli, že s Plastikmi hrá na gitaru brat toho Jiřího Schelingera, ale tí si povedali, čo nám ten môže škodiť, my to máme pod kontrolou, tak tam hrá na gitare, no tak čo s ním? Ja som bol pre nich asi celkom nezaujímavá osoba. Mňa nikdy nikam nepozvali, nevolali k výsluchu. Prečo tam hráte, ako ste sa tam dostali, o čom sa tam bavíte? Hej, k takému dačomu nikdy nedošlo.

Vy ste boli regulárnym členom kapely alebo ste tam len hosťovali?

Regulárnym členom. To bolo tak, Jiří Kabeš, ktorý tam hrával na husle, býval oproti mne na druhej strane ulice, my sme si videli do okien a chodili sme si z džbánkom do rovnakej krčmy pre pivo. Tak sme sa nejako spoznali. Začali sme sa navštevovať, ja som bol v tom období už rozvedený a Jirkova manželka ma mala rada, tak som k nim chodil na večeru, na pivo a tak. No a jedného dňa mi hovorí: Počuj, my tam nemáme gitaristu, nechcel by si ísť k nám? No a potom to už šlo – zoznámil som sa s Mejlou Hlavsom, začal som chodiť na skúšky, stihol som ešte aj Vráťu Brabeneca, ktorý potom odišiel do Kanady. No a tak sme si skúšali, hrať sme nikde nemohli, ale bola to skupina veľmi príjemných ľudí – to čo tu o nich šírili komunisti, že to boli feťáci a a neviem čo, to vôbec nebola pravda. Oni boli dokonca nábožensky založení, mali v sebe i tú určitú súdnosť, tam sa vôbec napríklad nenadávalo, mali svoju úroveň určitú. Ale samozrejme pivo a poldeci sme radi mali (smiech), chodievali sme po krčmách, no a keďže sme vystupovať nikde nemohli, tak sme vystupovali v pohostinstvách. Po nejakom čase som to však s nimi prerušil, lebo sa to nejako tak príliš vlieklo. Prišlo obdobie Gorbačova a pomaličky ten režim začal povoľovať, my sme mali v roku 1985 vystúpiť na Rockfeste v Lucerne. Boli sme všade na plagátoch, jeden ešte mám doma odložený aj s podpisom Jiřího Suchého, ktorý tam mal vtedy tiež vystúpiť po dlhoročnom dištance. Pamätám sa, ako sme sa tam poobede hrnuli na skúšku, no a tam sa nám do dverí postavil eštebák v civile, že my tu nehráme. My mu na to: akože nie, veď sme tu uvedení na plagáte. A on: nehráte, a keď sa vám to nepáči, zavolám hliadku! Vtedy sme pochopili, že to niekto napokon predsa zatrhol, tak sme sa išli opiť. Ale tí zúčastnení, ktorí tam hrali, sa zachovali veľmi pekne, spomenuli nás na tom pódiu, že nasledujúcu pesničku venujú tým, ktorí tu dnes nemôžu hrať.

Jiří Suchý ale vystúpil...

On hej, všetci okrem nás... Ale viete... Tam totiž nastala jedna zásadná chyba. My sme sa volali Plastic People of the Universe. Keď ten Mejla chodil na tie výsluchy, oni hovorili: Pozrite sa pán Hlavsa, vy máte ten anglický názov, nám to vadí, nechceli by ste si to nejako zredukovať. To bolo rovnaké, ako keď Rangers sa premenovali na Plavcov, Greenhorns na Zelenáčov... No a podľa mňa Mejla nemal povoľovať: Nie, chlapci, my takto hráme už 15 rokov, či koľko, my sa takto nazývame a hotovo. A oni mu dali skratku PPU. Aby sa to dalo vraj vysvetliť aj ako Päť pražských umelcov (s úsmevom). S tým nemal súhlasiť, vlastne ukázal, že sme mäkký a už sme sa viezli – dali nás na plagát, ale hrať nás nenechali. To bolo hrozné!

Čo bolo ďalej?

Dali sme si pol roka pauzu, nič sa nedialo, my sme boli z toho fiaska úplne frustrovaní, pretože sme mali dôkladne nacvičený program, viete ako - Lucerna, festival, konečne sa to niekam pohlo, začneme hrať – a zase nič! No a potom mi jedného dňa volal Mejla: Milanko, ideme do Ameriky. To bol šok, ja som nechcel veriť. To bolo roku 1987, no ale keďže mne sa na Vianoce 1986 narodil chlapec, tak som to odmietol. Dnes možno trochu aj ľutujem, že som nešiel, hlupák, hovorím si, mal si ísť, ale vtedy som akosi na to nemal. Manželka ma odhovárala, ona bola z komunistickej rodiny, že keď ma zavrú, že sa ma zriekne a tak. No a keďže som potreboval pravidelný príjem, aby som zabezpečil rodinu, zamestnal som sa pri Vodných zdrojov v Prahe.

Čo ste konkrétne robili vo Vodných zdrojoch?

„Robil som odbery vôd pre laboratórium a merania vodných čerpadiel, aby sa nespálili. Bola to taká úradnícka práca v prírode. Pred nami chodili vŕtači, celí od blata, špinaví, opití spali v topánkach v posteliach, kým my sme chodili s písacími strojmi, v maringotkách sme mali televíziu koberec...“

Šesť rokov nehrať muselo byť pre muzikanta utrpením... Verili ste, že sa ešte k muzike vrátite?

Pozrite, ja som si aj v tej maringotke dokázal zložiť nejakú komornú hudbu, skladal som si, pripravoval materiál. Muzika nie je o tom, že človek musí stále len niekde hrať, ona sa dá robiť vo všetkých možných formách...

Súhlasíte s tým, že práve projekt Zemětřesení bol tým zlomovým okamihom, vďaka ktorému ste sa vrátili opäť k hudbe a k založeniu Revivalu, ktorý v podstate funguje dodnes...?

Nuž áno, v roku 1993 prišli za mnou títo chlapci – Aleš Brichta, Dodo Doležal, Štepán Smetáček, Vlasta Henych, a že by ma do toho vzali, no a už to išlo turné, album, televízia atď. No a keď som videl ten veľký úspech Jirkových pesničiek, tak som si povedal, že sa musím vrátiť k muzike, že musím tie pesničky hrať. Spravil som si skupinu, prispôsobil si repertoár a založil Revival Jiřího Schelingera, s ktorým v podstate jazdím po koncertoch dodnes, hoci názov už niekoľko rokov nie je Revival, pretože v Čechách existujú až štyri Revivali. Z toho napríklad dva sú zložené z členov, ktorí u mňa hrávali a po nejakej dobe odo mňa odišli. Ale i tak nemajú dostatok angažmánov. No a moja kapela sa teda volá Milan Schelinger Band. V súčasnosti by sme sa radi etablovali na Slovensku, pretože v Čechách tých kšeftov, aj vďaka tomu množstvu Revivalov, je ozaj málo. Dokonca som sa už rozprával aj Mekkym Žbirkom, s ktorým sme dobrí kamaráti, či by mi neporadil nejakých dobrých promóterov, ktorí by sa toho ujali.

V akom obsadení pôsobíte dnes?

Ivan Čermák, ktorý hrá so mnou na basgitaru už 16 rokov, potom tam mám dvoch nových členov – jedného gitaristu Dana Vejvoudu a vynikajúceho bubeníka Paula Schenzera. No a keďže ja som mal stále rád klávesy, s ktorými je ten zvuk vždy bohatší a plnší, tak tam mám na klávesové nástroje ešte Pavla Jirouška.

Jednou z vašich posledných aktivít je album Hrej, hudče, píseň krásnou so skupinou Lucrezia Borgia, na ktorej prichádzate so zmesou folkrockových skladieb. Ako ste sa dali dokopy?

Oslovil ma Tonda Maceček, ktorý je v Lucrezii kapelníkom, hlavným skladateľom a textárom a vlastní aj nahrávacie štúdio, či by sme spolu nenahrali album. Ja som mu už predtým robil nejaké tri vec na dvojalbum Valpružina noc, tá spolupráca sa nám zapáčila, nejako sme si sadli aj po ľudskej stránke, tak sme sa dohodli na ďalších aktivitách. Tak vznikol album Hrej hudče, píseň krásnou. 13. apríla sme napríklad spolu vystúpili v pražskom klube Vagon na spomienkovom večeri pri príležitosti výročia Jirkovej smrti, kde sme mali úvodný blok, no a teraz by sme spolu mali nahrávať môj rockový album. Tonda Maceček bude producentom, zložil mi nejaké skladby, ale všetko to vyjde pod hlavičkou Milan Schelinger Band. Viete, celé tie roky som jazdil s tým Revivalom a nenahrával som vlastné veci, tak by som to teraz chcel nejako dohnať. Vyjsť by to malo na jeseň tohto roku. Pomýšľam aj na to, že každý rok by som chcel so seba vysypať nejaký ten album. Možno bude medzi nimi aj country bítový album s už spomínanou slovenskou kapelou Ascalona.

Na albume je aj duet s francúzskou speváčkou Céline Bossu. Ako vznikol?

Hm, ja som ju v skutočnosti nikdy nevidel (so smiechom). Ona svoju časť naspievala v Znojme, ja zase svoju tu doma a potom sa to zmixovalo. Dnes sa to po technickej stránke vôbec nie je problém. Je skrátka taká doba – nie je problém natočiť hocičo a nie je problém to ani vydať, problém je chuť hrať a predať to. To je typický príklad kapitalizmu. V kapitalizme nie je problém niečo vyrobiť, ale problém je to predať.

Kedy ste naposledy vystúpil na Slovensku?

Na Slovensku vystupujem sporadicky, naposledy to boli dva Sivestre na námestí v Považskej Bystrici a v Topoľčanoch. Pred dvoma rokmi sme napríklad vystúpili na remeselníckych dňoch v Kežmarku, čo bolo také dosť zaujímavé. V Topoľčanoch som sa mimochodom zoznámil s výbornou country bítovou skupinou Ascalona, hrajú výborne a všetci nádherne spievajú. Nejako sme sa dali dohromady a dohodli sme sa, že možno v nejakej blízkej budúcnosti spoločne vystúpime na Slovensku.

Ako vidíte súčasné smerovanie populárnej hudby? Sledujete módne trendy ako r´n´b, rap a podobné hudobné štýly?

No, aby som sa priznal, moc nie. Okrajovo hej, moja manželka je napríklad vášnivá „depešáčka“, práve nedávno bola v Prahe na koncerte, takže doma som dosť obklopený hudbou Depeche Mode, ale viac si radšej vypočujem vážnu hudbu, pretože tam človek nachádza inšpiráciu a objavuje bohatstvo hudby oveľa širšie, než v týchto módnych trendoch. Dnes je celá tá muzika postavená na nejakej ostinátnej figúre a každý kto chce, sa stane hudobníkom. Ešte si za svojim menom napíše hudobný skladateľ, že? Pritom nepozná harmóniu, kontrapunkt, nepozná remeslo, ale proste komponuje nejakým spôsobom. Nevie zapísať do nôt ani „Horí“, ale obklopí sa tou technikou a ide to. Do ochranného zväzu autorov dnes už berú aj ľudí, ktorí nemajú absolútne žiadne hudobné vzdelanie. Síce ja ho tiež nemám, ale ako samouk som si to vzdelanie nejakým spôsobom priebežne doplňoval... Ale to je proste takýto trend dnes, nič sa nedá robiť. Ale zase nehovorím, že sa im niekedy nevydaria pekné veci. Inšpirácia, intuícia, srdce a tak ďalej, nešťastná láska a máte ráno hit hotový, aj to sa môže stať (smiech).

Postupne sa prestávajú predávať CD, je tu tendencia návratu k vinylom, pesničky sa šíria už viac menej elektronickou formou cez mobily, počítače, tablety... Ako to všetko vnímate vy ako predstaviteľ staršej generácie?

Ja si myslím, že cédečko ako nosič končí, to je jasné. Je to už za zenitom, ešte to dobieha a dobiehať to ešte chvíľu bude, ale v podstate cédečkám už odzvonilo. Vracia sa vinyl pochopiteľne, pretože ten je nekopírovateľný, pirátsky neohrozený, ale súčasne sa bude predávať hudba v digitálnej forme na internete – čo sa mi páči, kliknem si, zaplatím 2,40 a mám to doma. Takýmto nejakým spôsobom to bude určite existovať, ale keď mám povedať sám za seba, najdôležitejším je kontakt so živým publikom. Nič sa nevyrovná tomu, keď vyleziem na pódium, mám tam živých ľudí, ktorí hrajú živú hudbu. Toto je nenahraditeľné. Rozumiete, ten nenahraditeľný zážitok, keď tá hudba plynie počas koncertu a potom je preč. To sa nedá nahradiť, že si doma nalejete to najdrahšie šampanské, do dvoch váz dáte tie najdrahšie kvetiny, zapálite si sviečky a pustíte si Beethovena z DVD, nikdy to proste nebudete pociťovať tak, ako keď si zájdete napríklad do Rudolfína, tam vylezie na pódiu tých 130 hudobníkov a zahrajú mi tú symfóniu naživo.

Čo si myslíte napríklad, keby Jirka žil, kam by smerovala jeho tvorba? Nechal by sa ovplyvniť módnymi prvkami?

No určite by sa vyvíjal, pretože bol strašne ambiciózny. Nám síce chýbalo to hudobné vzdelanie, ktoré sme postupne doháňali, pretože ten bigbít nás od neho akosi odviedol. Ja si myslím, že by sa chcel venovať scénickej hudbe. Pretože chápete, pesničková forma, to je pesničková forma - pieseň za piesňou, v populárnej hudbe snaha o vytvorenie hitu, aby sa to hralo, aby sa to páčilo a stále dokola a dokola, ale tá forma pesničky vždy zostáva. A tá skladateľa nemôže nikdy naplniť. Ten sa chce dopracovať k vyšším formám, čo ja viem sonátovým, symfonickým formám a podobne. Či sa to už potom bude hrať alebo nie, to už je iná otázka. V období muzikálov, by sme, trúfam si povedať, urobili možno skvelý muzikál.

Udržiavate si kontakt s F.R. Čechom?

Asi pred piatimi rokmi sme mali taký epizódny návrat. On sám mi volal, že budeme koncertovať. Ja na to, že super, začali sme skúšať, on si priviedol z divadla ešte aj nejakú herečku. Keďže Franta sólovo spievať nemohol, ani tá herečka, tak sme tie pesničky hulákali spoločne. Čo by tam ten Franta robil iné? Hral by na kongá? Ani to neuvádzal už poriadne. Ľudia videli Ringa Čecha, tak čakali nejaké hlášky od neho, no on nič nevravel, tak som rozprával ja, pretože som bol zvyknutý si to uvádzať sám. On mi potom vynadal, že to vôbec nebolo vtipné, takže odohrali sme nejaké 4 vystúpenia a rozišli sme sa. Mali sme úplne rozdielne predstavy, mne sa nepáčilo, ako to oni so mnou spievali, okrem Rúženky a neviem ešte čoho len hulákali so mnou pesničky od začiatku do konca. Taká divná estráda, ktorá sa nepáčila ani ľuďom. Navyše to bol drahé, pretože ja som bol zvyknutý na nejaký príjem, odrazu tam bol aj Ringo Čech a ten program stál pomaly 50 tisíc, kto by si to kúpil, že? Plus doprava, zvukári a podobne. Tak sme sa teda rozišli. On si zaobstaral nejakú regionálnu kapelu, ktorá to s ním ešte chvíľu potiahla a potom skončil.

Zaujímavým poznatkom je, že sa venujete aj výtvarnému umeniu. Kedy ste zistili, že maľovanie vám prináša radosť?

No, to mám takú súbežnú aktivitu. My už s manželkou trvale žijeme 12 rokov na Šumave, kde sme kúpili chalupu s kováčskou dielňou aj s vybavením. Mne, ako vyučenému zámočníkovi a človeku, ktorého baví akákoľvek manuálna práca, mi to prišlo veľmi vhod. Vyrábal som si nejaké objekty z kovu a tak. Ale maľovanie ma bralo vždycky najviac. Mal som pár výstav, napríklad v Dobříči na zámku s Vladimírom Renčínom, čo bola pre mňa veľká pocta. Práve v Dobříci bola v decembri minulého roku výstava na tému Vianočný anjel, kde vystavovalo asi 40 výtvarníkov svoje počiny a jedine ja som to mal trojrozmerný objekt.

Máte aj spočítané, koľko ste namaľovali obrazov?

Nuž, medzi ľuďmi mám asi 100 olejových malieb, okrem iných aj u Mira Žbirku. To sme raz preberali nejaké ceny asi pred dvoma rokmi, tak som sa ho opýtal, či už má môj obraz a on že, hej-hej mám (s úsmevom).

Ktorý maliar vás najviac ovplyvnil?

To sa tak nedá povedať. Maliarstvo je o tom, že tie pocity do seba v priebehu rokov vstrebávate, človek si vytvorí nejaký ten svoj vlastný rukopis. Pár vecí som urobil takých abstraktných, pár zase takých naivných. Najserióznejšou prácou, ktorú som robil, bol projekt Historický kalendár kráľovstva českého. To bola práca dvoch historikov, do ktorej už s spomínaný Jiří Kapeš z Plastikov, ktorý je vyučeným grafikom, urobil písmo a ja grafickú úpravu a kresby. To je asi 48 veľkých hárkov formátu A2, kde je text písaný takým ozdobným gotickým písmom doplnený mojimi ilustráciami. Je to vlastne 365 medzníkov z histórie českého kráľovstva od príchodu kresťanstva až do roku 1918. Sú to väčšinou menej známe, kuriózne správičky, takého bulvárneho charakteru, ale podložené historickými faktami.

V rokoch 1997 - 2001 ste bol predsedom Koruny české, monarchistickej strany Čiech, Moravy a Sliezska...

No to je také moje dieťa, my sme sa vždy cítili vlastne ako monarchisti - králi, kráľovstvo české a tak ďalej, boli sme tak aj vychovaní doma, otec o tom vždy rozprával, rozoberal české dejiny. Začínali sme ešte za komunistov v rámci hnutia Regula Pragensis. Jej členovia sa neskôr stali členmi monarchistickej koruny, ktorá sa potom pod mojim vedením pretransformovala do politickej strany. Štyri roky som tam predsedoval. Boli s tým rôzne problémy, prebrali sme to v hroznom stave, celé to bolo na rozpad, ale udržali sme to a tú stranu sme v podstate my vybudovali.

Dnes už ale nie ste predsedom...

Jasné, že nie. Pri týchto malých stranách vždy prídu noví ľudia a tí to vidia inak, chcú to robiť inak, tak nech si to tak robia... I tak sa nikam nedostali, pretože pokiaľ do toho nepôjde česká šľachta, tak to nemá žiadnu cenu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?