reklama

Zabudnutí bigbíťáci III.: Braňo Hronec - Ako to naozaj bolo

Bez neho a jeho orchestra by sme dnes možno nepoznali Evu Kostolányiovú, Evu Mázikovú ani Marcelu Laiferovú.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Medzi moje prvé kompozície, ktoré boli nahraté na gramoplatni, patril twist Telegrafný kľúč (1961) s textom Milana Semíka. Zároveň to bol prvý twist, ktorý vznikol v Československu.
Medzi moje prvé kompozície, ktoré boli nahraté na gramoplatni, patril twist Telegrafný kľúč (1961) s textom Milana Semíka. Zároveň to bol prvý twist, ktorý vznikol v Československu. 

X+Medzi moje prvé kompozície, ktoré boli nahraté na gramoplatni, patril twist Telegrafný kľúč (1961) s textom Milana Semíka. Zároveň to bol prvý twist, ktorý vznikol v Československu.

Obdobie bigbítu sa výnimočnými písmenami zapísalo do histórie slovenskej populárnej hudby a právom je označované ako Golden Sixties. Jeho aktéri boli inštinktívne otvorení všetkému novému, rozdielnemu, každému gestu a výrazu, ktorý popieral či ozvláštňoval prejav predošlý. Tvorivá erupcia trvala až do augusta 1968, potom začalo obdobie likvidácie občianskych a politických slobôd, obdobie normalizácie. Príbehy bigbíťákov sa rozvetvili v nekonečný košatý strom – niektorí emigrovali, iní pokračovali pod perinou, voľaktorí to vzdali. Nadišiel čas si tieto prachom zabudnuté osudy pripomenúť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď ste roku 1955 prišli do Bratislavy študovať na konzervatórium, na rozdiel od mnohých nadšencov amatérov, ste sa od samého začiatku dali na profesionálnu dráhu. Čo vás k tomu viedlo?
Už samotné štúdium na konzervatóriu ma vlastne predurčovalo k profesionálnej dráhe. Išlo len o to, v akej to bude hudobnej oblasti. No a hlavným objektom môjho záujmu sa stal jazz. V tých dobách sa však, na rozdiel od súčasnosti, nedalo venovať jazzu profesionálne, a tak ako väčšina jazzových hudobníkov, aj ja som sa začal živiť populárnou hudbou. Už ako študenti sme ju popri našich jazzových snaženiach pravidelne hrávali pri rôznych príležitostiach.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tom období ste už hrali na viacero nástrojov – napr. harmonika, klavír... Pochádzali ste z muzikantskej rodiny?
Pochádzal som z rodiny evanjelického farára. Hudba bola súčasťou nášho života – mamička krásne spievala, hrala aj na klavíri a orgáne, otecko hral na husliach, píšťale, klavíri a tiež pekne spieval. Ako šesťročný som sa začal učiť hrať na klavíri, neskôr aj na husle a harmoniku, ale tiež aj na gitare ako samouk. K jazzu som sa dostal až počas štúdia na konzervatóriu. Hoci som študoval klasiku, očaril ma celkom odlišný hudobný svet, možnosť improvizácie i komponovania hudby, takže na VŠMU som pokračoval v štúdiu dirigovania, ale hlavne kompozície. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Braňo Hronec (2013)
Braňo Hronec (2013) 

Foto: archív Braňa Hronca

Kompozičné princípy vážnej hudby ste uplatňovali aj pri skladaní rôznych jazzových skladieb...
Áno, a tak vznikli skladby ako napríklad Jazzové trio pre trúbku, tenor saxofón a pozaunu, ktorá vyšla v roku 1965 na albume Československý jazz. Mal som veľké šťastie, že som študoval u profesora Alexandra Moyzesa, ktorý ma v týchto experimentoch veľmi podporoval. 

Pamätáte si ešte na obdobie, keď ste hrávali na rôznych bratislavských internátoch?
V tej dobe bolo zvykom organizovať pre mládež takzvané nedeľné Čaje o piatej. Konali sa hlavne na internátoch Mladá garda, v Horskom parku, v PKO, na terase hotela Carlton a inde. Ešte ako amatérska kapela, ktorá snívala o tom, že sa raz stane profesionálnou a bude vystupovať v zahraničí, sme v roku 1964 hrali v Horskom parku. Objavili sa tam vtedy aj mladí adepti spevu, ktorí si s nami zaspievali – napríklad Marcela Bujnová (dnes Laiferová), Peter Vašek, Ivo Heller a ďalší. Spomínam si aj na pamätné vystúpenia na Bernolákovom internáte, to som už mal po skončení prerušeného štúdia na VŠMU. Sú to naozaj krásne spomienky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mal som veľké šťastie, že som študoval u profesora Alexandra Moyzesa

A čo mládežnícke predpoludnia?
Mládežnícke predpoludnia, to bolo niečo iné. Boli to nedeľné stretnutia prívržencov jazzu a recesistických vystúpení vtedy začínajúcich študentov VŠMU Lasicu a Satinského. My, mladí jazzmani a Lasica so Satinským sme boli jadrom predpoludní, na ktorých sa neskôr podieľali aj viacerí začínajúci, ale aj profesionálne uznávaní, umelci. Dalo by sa o tom rozprávať veľmi veľa...

Postupne ste sa dostávali aj do nočných barov – v hoteli Devín, Carlton, Jalta bar, Tatra revue. Aká bola atmosféra tam. Ľudia vás aj aktívne vnímali alebo to bol len taký background?
Jazz sa od svojich raných počiatkov hrával ako hudba k tancu v tanečných lokáloch alebo vo veľkých tanečných sálach. Tradícia lokálov, barov a kaviarní trvala desaťročia, až kým sa jazz nedostal na perifériu záujmov a vystriedala ju populárna hudba. Táto zásadná zmena pripravila o živobytie množstvo hudobníkov, medzi nimi množstvo excelentných. Aj my sme ako študenti mali možnosť hrávať v takýchto lokáloch, bola to vítaná príležitosť niečo si privyrobiť, ale aj si zahrať. Obyčajne sa k slovu dostával jazz v podobe známych evergreenov, na ktoré sme improvizovali. Hoci vedenie podniku z toho veľkú radosť obyčajne nemalo, publikum sa zabávalo – kto chcel tancovať, tancoval, kto počúvať, počúval.

Braňo Hronec
Braňo Hronec 

Foto: archív Braňa Hronca

Udržujete si kontakty s vtedajšími spoluhráčmi?
Priateľstvá, ktoré vznikali v mladosti, obyčajne pretrvávajú. A ak sú v tom spoločné záujmy, tak o to viac.

Keď už prišlo na lámanie chleba a potrebovali ste sa uživiť, logicky ste prešli od jazzu, ako okrajového žánru, k pop music. Dalo sa v tom období uživiť ako hráč pop music? To ste mali v občianskom preukaze normálne napísané – slobodné povolanie?
Áno, v tých dobách existoval štatút slobodné povolanie a samozrejme sme to mali zapísané aj v občianskych preukazoch. Každý sa živil ako vedel. Moja kapela sa živila veľmi dobre, hoci nebolo ľahké zháňať angažmány pre také veľké teleso. Treba povedať, že sme účinkovali hlavne v zahraničí, kapela v tom čase skrátka musela za prácou vycestovať. V západnej Európe sme spočiatku hrali v tanečných lokáloch a palácoch, neskôr pribudli aj koncertné vystúpenia. Napríklad roku 1968 vo Wiener Stadthalle s Karlom Gottom a Royom Blackom alebo v St. Polten s Luciou Popp. Potom ale sovietske tanky prevalcovali naše ambície. Napríklad, známy mníchovský agent a producent Bruno Adler s nami nahral singel, na ktorom boli skladby There Can Always a Pískaná. Nahrávku spolu s fotografiami vzal priateľom do veľkého vydavateľstva, aby singel vydali. Hudba bola výborná, kapela s vtedy mladou krásavicou Evou Mázikovou vyzerala tiež dobre. Ľudia z Arioly si nahrávku ani nevypočuli s argumentom: „...z Československa?!! Dosť máme starosti s Gottom, o ktorom nikdy nevieme, či príde alebo nie.“

Vo východnej Európe sa vám darilo viac...
Áno. Vystupovali sme výlučne v koncertnej podobe. Nahrávali sme v rádiách, v televíziách, vydávali sme dosky, dvakrát po sebe sme vyhrali festival Vjosna Piesenkova v Poľsku, každý druhý rok sme vystupovali na Bratislavskej lýre. Naše predstavenia mali vždy veľký ohlas.
 
Patrili ste medzi prvých hudobníkov vtedajšej generácie, ktorí sa pokúšali o vlastnú tvorbu. Vaša skladba Lampy už dávno zhasli sa stala nielen šlágrom, ale podľa tejto pesničky neskôr dokonca nazvali hudobný televízny program...
Popri mojej srdcovky, ktorou bol Hammond, som sa od mladosti venoval aj komponovaniu piesní. Medzi moje prvé kompozície, ktoré boli nahraté na gramoplatni, patril twist Telegrafný kľúč (1961) s textom Milana Semíka. Zároveň to bol prvý twist, ktorý vznikol v Československu. O rok neskôr ho nahral Orchester Karla Vlacha a spieval ho aj Jozef Krištof. Ja so svojou kapelou som začal nahrávať niekedy okolo rokov 1962-63. Spomínam si na jazzový šansón Kvetinárka, ku ktorému napísal text Rudolf Skukálek. Ten však roku 1968 emigroval a tým pádom sa pieseň nesmela vysielať v rozhlase. Rovnako boli zakázané pesničky, ktoré otextoval Milan Lasica alebo, ktoré spievali Zuzka Lonská a Zdeněk Kratochvíl. Čo sa týka skladby Lampy už dávno zhasli, spomínam si na naše spoločné vystúpenie s Big Beatom Olympic v hale na Pasienkoch. Speváčky Jana Beláková a Marcela Laiferová zaujali okrem spevu aj provokujúcimi pohybmi a lúskaním si pritom na druhú a štvrtú dobu. Vyslúžili sme si za to ročný zákaz vysielania. Takýto „dištanc“ sa v 60. a 70. rokoch nosil.

Orchester Braňa Hronca
Orchester Braňa Hronca 

Foto: archív Braňa Hronca

Spomeniete si aj na ďalší podobný dištanc?
Roku 1973 sme napríklad s úspechom vystúpili na Bratislavskej lýre. Ešte pred vstupom na pódium prišiel za mnou priateľ Laco Stritz, hlavný kameraman a povedal mi: „Prepáč Braňko, nechcem ti ublížiť, nebudem vás nahrávať.“ A na hodnotení lýry v televízii to zaklincovala hlavná redaktorka so slovami, že dúfa, že to naše vystúpenie TV nenahrala! Bola to škoda, predvádzali sme show, ktorá bola výsledkom tvrdej práce, a ktorú inde prijímali s nadšením. Také číslo ako Glenn Miller Story, by ešte aj dnes hocikde obstálo. Žiaľ, zhodou okolností, z tohto obdobia neexistuje žiadny obrazový záznam.

Ktoré pesničky vám najviac prirástli k srdcu?
Slušný úspech dosiahla napríklad pieseň Biele na čiernom s textom Borisa Dropu, ktorú neskôr naspievali viaceré speváčky s rôznymi formáciami (napríklad TOČR s Gabrielou Hermélyovou). V roku 1964 sme nahrali aj americký rock and roll Mistr Mistr Domino a ďalšie, ktoré spieval Ivan Belka, v tých časoch člen našej skupiny. V priebehu dvoch desaťročí sme s mojou kapelou nahrali v Bratislave mnoho singlov a 3 elpéčka. Napísal som okolo 250 skladieb. Vybrať z nich jednu je veľmi ťažké, ale asi najbližšie sa mi stali skladby Svetlo s textom Jána Štrassera a Hore háj – dole háj.

„Keď sa občas obdivujeme dokonalosťou profesionálnej prezentácie špičkových zahraničných súborov, ktoré s úplnou presnosťou kombinujú hudbu, zvuk, pohyb, choreografiu, svetlo a réžiu, je potrebné povedať, že Hroncova skupina dnes takej dokonalosti dosahuje v miere, ktorá obstojí aj v najťažšie zahraničnej konkurencii ... Hroncova fantázia na slovenské ľudovej piesne bola ukážkou najnápaditejšieho a harmonicky i zvukovo najodvážnejšieho zvládnutia moderných výrazových prostriedkov, aké som kedy v našej populárnej hudbe počul.“
(hodnotenie Lubomíra Dorůžku z dobovej tlače, časopis Melodie 7/1973)

Kúpte si banány bola tuším ešte väčším hitom ako Lampy už dávno zhasli, je tak?
Pieseň Kúpte si banány s textom Alexandra Karsaya napísal západonemecký autor Pitsch-Steinsfain, ktorý nám ju venoval. Nahrali sme ju, lebo som cítil, že je potrebné zavďačiť sa aj hudobne menej náročnému publiku. Rozhlas pieseň nevysielal ani raz, televízia asi dva či trikrát. Aj to stačilo, aby sa pieseň stala hitom.

Vy ste v skupine mali aj Evu Kostolányiovú. Ako si spomínate na ňu ako speváčku?
Eva Kostolányiová bola veľmi dobrá a tvárna speváčka, vhodná najmä na kantabilné piesne. Jej protipól bola Eva Máziková, bola dravšia v hudobnom prejave. Navzájom sa výborne dopĺňali a medzi priateľmi sme ich nazývali „malá“ a „veľká“ Eva.

Orchester Braňa Hronca
Orchester Braňa Hronca 

Zľava hore: Gábor Koval, Jana Beláková, Braňo Hronec, Vlasta Čeplíková, Peter Ryšavý, dole Mário Massányi, Milan Belan a Peter Hudec. Foto: archív Braňa Hronca

Váš debutový album Braňo Hronec uvádza vyšiel v OPUSE až v roku 1972. Nebolo na debut už troška neskoro?
Platňa sa nahrávala vo vtedajšej koncertnej sieni Slovenského rozhlasu (dnes Moyzesova sieň) a polovica nahrávok sa robila naživo za prítomnosti publika. Nebol to náš debut, my sme v tom čase mali za sebou desiatky rozhlasových nahrávok, singlov, hudbu k filmu Dialógy (Téma pre Hammond, Melanchólia, Lúčenie, I Follow You, I Scared Like You atď.) a aj celý rad televíznych nahrávok. Skladba Melanchólia sa zhodou okolností, vďaka kontaktu na Bratislavskej lýre, stala zvučkou relácie jednej zo západonemeckých staníc. 
 
Od roku 1985 ste sa stali dirigentom Tanečného orchestra ČSTV v Bratislave. Tým pádom vaša kapela Orchester Braňa Hronca skončila?
Moja kapela spolu naposledy hrala na Silvester Party v Baden Badene v roku 1981. Rok predtým som sa oženil a ja som sa už konečne chcel usadiť. Práca v orchestri ČSTV bola naozaj pestrá, uplatnil som sa aj ako aranžér, skladateľ a sólista v hre na klavíri.

Niekedy okolo roku 1965 ste odišli hrať na Západ. Ako vás prijalo zahraničné publikum? Postihovali aj vás totalitné represálie?
Bolo to roku 1964. Agentúra Slovkoncert realizovala prehrávky pre západonemeckého agenta Franka Reigerta. Spomedzi viacerých skupín si vybral práve nás a pripravil nám program na jeden rok. Začali sme v Hamburgu, v štvrti, v ktorej začínali napríklad aj The Beatles. Publikum nás prijalo všade veľmi dobre – namiesto jedného roka sme strávili v zahraničí 18! Prinútilo nás to k osvojeniu cudzích rečí a tak som napríklad v ZSSR uvádzal koncerty po rusky. Režim nás na jednej strane nebrzdil, na strane druhej využíval na reprezentačné účely, od strednej Ázie cez európske socialistické krajiny až po Kubu a zároveň dosť často aj zneužíval ako sa im to hodilo. Bezohľadne rušili naše podpísané zmluvy v západnej Európe, čím nás znemožňovali ako partnerov. Spomínam si na rok 1972 a Olympiádu v Mníchove. Jej súčasťou bolo aj Olympijské randevú – program, kde sa stretli olympijskí víťazi ako Eva Čáslavská, Dana a Emil Zátopekovci, ale aj majiteľ cestovnej kancelárie Neckermann, ktorý bol olympijským víťazom v jazde na koni. Celé to organizoval Neckermannov tajomník Buroau, ktorý nás obdivoval, a tak nás tam pretlačil. Princ Philip, ktorý sa mal podujatia tiež zúčastniť, mal vraj niečo s Caterinou Valente, takže namiesto nej mala spievať Eva Máziková s nami. Na to vystúpenie sa mal prísť pozrieť aj istý významný manažér, ktorý spolupracoval napríklad s Michaelom Schanzem alebo Udom Jürgensom, a ktorý nás chcel zobrať pod svoje krídla. Zapracoval však škriatok a minister kultúry Válek nás tesne pred vycestovaním nepustil. Mohol to byť zlom v našej kariére, šanca dostať sa do veľkého showbiznisu, namiesto toho to bol definitívny pád našich nádejí.

Braňo Hronec
Braňo Hronec 

Foto: archív Braňa Hronca

Prečo vás nepustil?
Ťažko povedať, ale podľa mňa bola za všetkým iba jeho arogantná nadutosť.

O vás bolo známe, že ste vedeli zahrať okrem pop music a džezu aj Bacha, Mozarta či Debussyho. Trúfli by ste si na to aj dnes? Máte stále doma klavír?
V našom programe som často hrával skladbu Toccata a Fuga D-mol od Bacha vo vlastnej úprave, podobne aj trubkár Igor Parma dokázal vystrihnúť Mozartov Turecký pochod v peknom tempe. Vlastne každý člen skupiny mal svoje virtuózne čísla. Dnes už vystupujem len sporadicky, ale na klavíri cvičím denne. Takže keby vznikla potreba, tak by som si na toho Bacha spokojne trúfol. Doma a v štúdiu mám štyri klavíri a dva Hammondy.

Kedy ste skončili s aktívnym hraním a odišli ste takpovediac do hudobného dôchodku?
S aktívnym hraním som prestal, keď padol režim a tanečný orchester ČSTV bol rozpustený. Na kultúru už neboli peniaze. Jeden čas som s hudbou ešte koketoval, spomeniem projekt Romantické melódie alebo album Vianoce s Darinou Laščiakovou, ktoré sa viac-menej dodnes vysielajú v Slovenskom rozhlase, ale bolo to obdobie, keď sa v oblasti hudby objavovali rôzni podvodníci, a tak som sa radšej rozhodol stať sa od nich nezávislým a začali sme so stavbou dnešného Hotela No16, ktorý mi túto nezávislosť v plnej miere poskytol, hoci na druhej strane mi zabral takmer všetok čas.

Orchester Braňa Hronca
Orchester Braňa Hronca 

Zľava: Igor Parma, Ferdinand Szabó, Magda Hanicová, Braňo Hronec, Marián Bednár, Pavel Paprčka a Gábor Koval. Foto: archív Braňa Hronca

S hudbou ste však, ak sa nemýlim, definitívne neskončili...
Z hudobného dôchodku si ešte občas odskočím – napríklad albumy Zlatého slnka krásny breh, The Best of Braňo Hronec, hymna k MS „B“ kategórie v hokeji My chceme gól s textom Ľuba Feldeka a spevom Otta Weitera, koncertný program Braňo Hronec a jeho klavír, s ktorým som vystúpil v divadlách Aréna a Reduta, Výročia zväzáckych predpoludní a ďalšie projekty, ale už je toho oveľa menej ako kedysi.

Orchester Braňa Hronca
Orchester Braňa Hronca 

Foto: archív Braňa Hronca

S manželkou si teda užívate penziu...
Teším sa, že popri cestovaní s ňou a hraní golfu mám čas aj naďalej cvičiť hru na klavíri a môžeme sa tešiť dobrému zdraviu.

Plány do budúcnosti?
Momentálne pracujem na knihe, ktorá by realisticky ukázala, ako to naozaj bolo.

Braňo Hronec
Slovenský hudobník, klavirista a skladateľ Braňo Hronec sa narodil 22. decembra 1940 v obci Hronsek. Začínal ako člen formácie West Coast Bombo a zakladateľ Bratislavského jazzového štúdia. Najväčšie úspechy jeho kariéry sa spájajú so Sextetom Braňa Hronca, premeneným v rokoch 1964 až 1981 na Orchester Braňa Hronca. Absolvoval s ním viacero úspešných koncertov po Európe, v strednej Ázii a na Kube. S orchestrom účinkovali mnohí slovenskí populárni speváci Jana Beláková, Sally Selingová, Eva Kostolányová, Eva Máziková alebo Vlado Chválny. Hroncovým úspechom bola aj päťnásobná účasť na Bratislavskej lýre v rokoch 1968 až 1975. Na Jazzovom festivale v Prahe sa v roku 1966 vo vtedajšej ČSSR predstavil ako prvý hammondista vôbec. Hronec bol priekopníkom aj vo vystupovaní. Využíval scénické, pohybové, akustické prvky i svetelné efekty, v tých dobách v československej hudbe nevídané. Vo vydavateľstve OPUS mu postupne vyšli platne Braňo Hronec uvádza (1971), Srdečný pozdrav (1972) a Natrhaj mi dážď (1976). V 80. rokoch pracoval ako hudobný režisér v Slovenskom rozhlase a dirigent Tanečného orchestra ČSTV v Bratislave. Koncertuje sporadicky, koncom 90. rokov mu vyšlo CD s výberom toho najlepšieho z jeho tvorby. V súčasnosti si s manželkou, herečkou Juditou Vargovou užíva penziu vo vlastnom Hoteli No16. Ich dcéra sa pod umeleckým menom Suzie pokúša presadiť v oblasti moderného popu.

Aktéri Zlatých 60. rokov, ktorých mená nie sú spomenuté v tomto seriáli a chceli by sa pripomenúť, môžu ma kontaktovať na e-maily popmuzeum@gmail.com. Na požiadanie im bude poskytnutý kontaktný adresár s menami mnohých ich súpútnikov.

Robert Buček st

Robert Buček st

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  6x

My ľudia sme zvláštni: Obetujeme zdravie, aby sme zarobili peniaze, potom obetujeme peniaze, aby sme zase získali zdravie. Potom sa tak znepokojujeme budúcnosťou, že si neužívame prítomnosť, a tak nežijeme ani v prítomnosti ani v budúcnosti. A žijeme tak, akoby sme nikdy nemali zomrieť, a potom zomrieme bez toho, aby sme predtým žili... Zoznam autorových rubrík:  VintageRozhovoryDemonštráciaOstatné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu