reklama

Zdeno Sychra oslavuje 80-te narodeniny

Zdeněk Sychra, moravský rodák, ktorý už roky hovorí a spieva peknou slovenčinou, sa pôvodne vyučil za automechanika. Začal však navštevovať konzervatórium v Brne, hrať na kontrabas, gitaru a iné nástroje, ale hlavne začal spievať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)
Dostal som sa tak medzi vtedy už známych spevákov, akými boli Gabriela Hermélyová, Hana Hegerová, Bea Littmanová, Melánia Olláryová, František Krištof Veselý a veľa iných. Bol to pre mňa veľký skok do sveta showbiznisu - ten pojem sme síce v tej dobe nepoznali, ale ja som to vtedy chápal ako jeden z ďalších splnených snov.
Dostal som sa tak medzi vtedy už známych spevákov, akými boli Gabriela Hermélyová, Hana Hegerová, Bea Littmanová, Melánia Olláryová, František Krištof Veselý a veľa iných. Bol to pre mňa veľký skok do sveta showbiznisu - ten pojem sme síce v tej dobe nepoznali, ale ja som to vtedy chápal ako jeden z ďalších splnených snov. (zdroj: Foto: archív Zdena Sychru)

"Tatra Revue bolo skutočne jedinečné divadlo, ktoré doplatilo na odvahu, s akou vo svojich hrách kritizovalo prichádzajúcu normalizáciu."

Zdeněk Sychra, moravský rodák, ktorý už roky hovorí a spieva peknou slovenčinou, sa pôvodne vyučil za automechanika. Začal však navštevovať konzervatórium v Brne, hrať na kontrabas, gitaru a iné nástroje, ale hlavne začal spievať. Staršia či stredná generácia ho pozná ako dlhoročného bratislavského búrliváka, interpreta, divadelníka, nezabudnuteľného kabaretiéra. Počas svojej kariéry naspieval cez 200 piesní a niektoré sú ešte stále sú žiadané (Miluška moja, Kamila či Pod Akropolou). Vystupoval v legendárnom kabarete Tatra Revue i na Novej scéne v Bratislave. V marci oslávil 80-te narodeniny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pri príležitosti 80-tich narodenín Zdena Sychru odvysiela redaktor Vlado Franc v nedeľu 13.03.2016 o 10:00 hod. na Rádiu Regina hudobnú reláciu „Túto hudbu mám rád“. V sobotu 12.03.2016 uvedie RTVS na STV 2 o 10:00 hod. reláciu „Generácia“. Aby toho nebolo málo, 14. marca 2016 vystúpi oslávenec v Bratislave v Kafe Scherz so svojimi hosťami.

Narodili ste sa v Brne, ale väčšinu života ste prežili na Slovensku. Predpokladám, že sa cítite viac Slovákom ako Čechom... Keď sú MS v hokeji, komu fandíte viac?
Narodil som sa v Holasiciach u Brna, je pravda, že väčšinu svojho života som prežil na Slovensku, ale či sa cítim viac Čechom alebo Slovákom... To je ťažké... Odpoviem takto - čeština je môj materinský jazyk a slovenčinu som si vybral ako svoju lásku a láska vie aj odpúšťať... Tak to je! A pri športových podujatiach mám tú výhodu, že na rozdiel od vás, mám zase dve možnosti, mám totiž lásky dve.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A pán Alexander Dubček? Zohnal som si jeho fotografiu, dal ju na zadné okno, takže to vyzeralo, akoby na zadnom sedadle sedel, on bol pre nás všetkých v tej pohnutej dobe veľká nádej...

Pôvodne ste sa vyučili za automechanika. Využili ste niekedy tieto svoje znalosti pri oprave svojho auta?
Naozaj som vyučený automechanik, ale na opravu dnešných modelov áut moje vedomosti už nestačia, pred dvadsiatimi rokmi to ešte išlo, ale dnes nemám šancu, je to samá elektronika a bez diagnostických prístrojovou to nejde.

Je pravda, že ste mali prvé BMW v Bratislave? Odkiaľ ste preboha na to vzali peniaze? Vraj ste ho mali ozdobený veľkým plagátom Alexandra Dubčeka...
Pri poslednom angažmán s Orchestrom Juraja Velčovského roku 1965 v NSR mi padlo do oka malé auto BMW 600 a tak som si ho za týždenný honorár - 400 mariek - kúpil a doviezol domov. Neviem či to bolo prvé „béemwé“, ale pokiaľ viem takýto model na Slovensku neexistoval. A pán Alexander Dubček? Zohnal som si jeho fotografiu, dal ju na zadné okno, takže to vyzeralo, akoby na zadnom sedadle sedel, on bol pre nás všetkých v tej pohnutej dobe veľká nádej... Menšie pochopenie mali pre môj obdiv vtedajšie nomenklatúrne elity, stále ma upozorňovali, aby som obraz odstránil. Stalo sa to tak, že pri „náhodnej dopravnej kontrole“, mi obraz strhli...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
V tej dobe bolo totiž nemysliteľné, aby poslucháč konzervatória verejne vystupoval a ešte k tomu spieval odrhovačky s nejakou džezovou „kutálkou“... A tak ma v roku 1956 zo školy pekne krásne „vystoupili “...
V tej dobe bolo totiž nemysliteľné, aby poslucháč konzervatória verejne vystupoval a ešte k tomu spieval odrhovačky s nejakou džezovou „kutálkou“... A tak ma v roku 1956 zo školy pekne krásne „vystoupili “...  (zdroj: Foto: archív Zdena Sychru)

Vaše hudobné začiatky sú spojené s karibskou hudbou a havajskými gitarami v čase, keď napríklad pojem bigbít ešte ani neexistoval. Pamätáte sa na vystúpenia Kučerovcov, ktorí v tej dobe využívali rôzne exotické hudobné nástroje?
Keď som začínal spievať, bola vo vtedajšom Československu veľmi populárna skupina Kučerovci. Ich repertoár vychádzal s juhoamerické a havajské melodiky. Nástrojové obsadenie tvorili strunné nástroje - havajská gitara, ukulele, sprievodné gitary, kontrabas a rôzne rytmické nástroje - marakasy, bubny, bonga atď. Často dostávam otázku – a čo bigbít, no a odpoveď je - ten pojem vtedy ešte vôbec neexistoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vy ste už ako osemnásť ročný ešte ako študent konzervatória začali hrať na kontrabase s Orchestrom Gustava Broma a spievať s inými telesami, začo ste boli vraj v roku 1956 z konzervatória vylúčený. Ako to bolo?
Mal som veľmi dobrého kamaráta Milana Chladila, bol odo mňa o päť rokov starší a už spieval v brnenskom Orchestri Erika Knirscha. Čo povedal, to bolo pre mňa sväté a tak ma v roku 1954 ako osemnásťročného dotlačil k prijímacím skúškam na brnenské hudobné konzervatórium – obor spev. Skúšky som spravil a začal som študovať. Milan v roku 1955 odišiel do Prahy, začal spievať s orchestrom Karla Vlacha a ja zase s Orchestrom Erika Knirscha, pokúšal som sa hrať na kontrabas a spieval som tiež v Orchestri Gustava Broma. A to všetko sa mi stalo osudné... V tej dobe bolo totiž nemysliteľné, aby poslucháč konzervatória verejne vystupoval a ešte k tomu spieval odrhovačky s nejakou džezovou „kutálkou“... A tak ma v roku 1956 zo školy pekne krásne „vystoupili “... 

Bratislavské podniky to bola iná atmosféra. Carlton-Cerkl a Lotos, vináreň hotela Devín, Jalta, Park Grill, Slovenská pivnica, Kryštál Bar, Dax a tak ďalej... Tu som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí neskoršie zmenili môj život. Prišla ponuka od Juraja Velčovského a ďalší splnený sen - začal som spievať zo skutočným orchestrom.

V armádnom divadle v Martine ste sa počas vojenčiny stretli okrem iných aj s hercami Jozefom Krónerom či Elom Romančíkom. Obaja sú už po smrti. Ako si spomínate na toto obdobie?
Mal som dvadsať a v jeden septembrový deň ma odviedli na vojenčinu. Bol to pre mňa šok a prebral som z neho až v Martine. Zo začiatku bolo všetko strašné a myslel som si, že to neprežijem, no postupne sa všetko začalo zlepšovať, dozvedel som sa, že v Martine je Armádne divadlo, v ktorom bol aj orchester. Od hercov, ktorí slúžili v Brne a počuli ma spievať na tanečných zábavách, sa veliteľ divadla plukovník Borský dozvedel, že v kasárňach Pod Stráňami je spevák. Pozval ma na konkurz a bolo. Na toto obdobie mám krásne spomienky. Zoznámil som sa nádhernými ľuďmi, od nich som sa naučil pokore, učili ma vážiť si diváka a to najdôležitejšie, láske k slovenskému jazyku a všetkému, čo robí Slovensko takým krásnym. Boli to páni herci ako Elo Romančík, Jozef Króner, Eduard Bindas, Vlado Müller, aj herečky, dámy, ako pani Naďa Hejná, Eva Rysová, Hilda Michalíková, Elena Pappová-Zvaríková a ďalší. Tento úsek môjho života bol pre mňa „vysokou školou“ a doprial by som každému, kto sa rozhodne pre umeleckú dráhu, či už ako spevák, herec alebo ako dramaturg či javiskový výtvarník, aby zažil to, čo som zažil ja v Armádnom divadle v sezónach 1956-1958. 

Pamätáte si ešte na vaše spievanie v bratislavských podnikoch ako Kryštál Bar, Slovenská pivnica a ďalšie?
Po krásnych rokoch v Martine som sa do Brna už nevrátil, začala moja cesta do Bratislavy, ktorá však nebola jednoduchá. Muzikanti ma nahlásili do vtedajšej Koncertnej a divadelnej kancelárie (KDK), čím sa začala moja „umelecká anabáza“ s cigánskymi kapelami po baroch a vinárňach. Cez Žilinu, Trenčín a Považskú Bystricu som sa dostal až do Bratislavy. Bratislavské podniky to bola iná atmosféra. Carlton-Cerkl a Lotos, vináreň hotela Devín, Jalta, Park Grill, Slovenská pivnica, Kryštál Bar, Dax a tak ďalej... Tu som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí neskoršie zmenili môj život. Prišla ponuka od Juraja Velčovského a ďalší splnený sen - začal som spievať zo skutočným orchestrom.

V živote je vždycky viacej neúspechov ako víťazstiev.
V živote je vždycky viacej neúspechov ako víťazstiev. (zdroj: Foto: archív Zdena Sychru)

Účinkovali ste v prvom slovenskom revuálnom filme Staré, ale dobré režiséra Martina Holého. Ako ste sa tam dostali? 
Ako som spomínal, zoznámil som sa s množstvom ľudí, ktorí ovplyvnili moju životnú kariéru a okrem iných to bol aj režisér Martin Holý. Tak vznikla dohoda o mojom účinkovaní v revuálnom filme Staré, ale dobré. Dostal som sa tak medzi vtedy už známych spevákov, akými boli Gabriela Hermélyová, Hana Hegerová, Bea Littmanová, Melánia Olláryová, František Krištof Veselý a veľa iných. Bol to pre mňa veľký skok do sveta showbiznisu - ten pojem sme síce v tej dobe nepoznali, ale ja som to vtedy chápal ako jeden z ďalších splnených snov.

V roku 1965 ste získali angažmán v Tatra Revue. K čomu sa viažu najviac vaše spomienky z tohto obdobia? Pamätáte sa na svojich kolegov ako boli Michal Belák, Nora Blahová, Jozef Hanúsek a mnohí ďalší?
V roku 1965 skončilo moje angažmán v Orchestri Juraja Velčovského a prišla ponuka od Juraja Berzelera do orchestra Tatra Revue. Bol to opäť ďalší splnený sen, revuálne divadlo a nové príležitosti, vystupovanie v revuálnych programoch, nové pôvodné slovenské pesničky, nahrávanie v rozhlase, účinkovanie v televízii a spolupráca s hudobnými skladateľmi ako Gejza Dusík, Paľo Zelenay, Andrej Lieskovský, Karol Elbert a veľa ďalších. Nemôžem vynechať hercov ako boli Jozef Hanúsek, Michal Belák. Z Nitry prišli na krátky čas Magda Paveleková, Oľga Šalagová a Milan Kiš. Vystriedali sa speváčky Marcela Laiferová, Jana Kociánová, Eva Sepešiová a neskoršie prišla Nora Blahová a speváci Ivo Heller, Jozef Krištof, Dušan Ružička a mnohí ďalší. Tatra bola skutočne jedinečná – bolo to divadlo, ktoré doplatilo na odvahu, s akou vo svojich hrách kritizovalo prichádzajúcu normalizáciu.

Sídlo vtedajšej ŠTB bolo na „Februárke“, strážny nás zaviedol do kancelárie, sedel tam jeden súdruh a na rohu stola boli pripravené výjazdné doložky pre celú kapelu. Po hodinovej agitácii, aby sme podpísali navrhovanú spoluprácu, ktorá by mala byť povinnosťou každého uvedomelého občana ČSSR, nás vyhodil. Najviac ho rozzúrilo, keď sme mu povedali - keď nás nepustíte do Švajčiarska, pôjdeme hrať do Luhačovíc. Nesmeli ste im dať najavo, že vám na vycestovaní veľmi záleží, potom nedali pokoj a ešte dlho si vás predvolávali.

Koniec Tatra Revue šiel ruka v ruke s príchodom normalizácie a s vpádom ruskej armády. Ako prežívali umelci tieto revolučné roky a ako ste prijali fakt, že sa Tatra Revue zatvorila? 
Kritika sa vtedy nenosila a tá privodila koniec Tatra Revue. Podľa vtedajšieho Zákonníka práce, keď zanikla organizácia, nebolo povinnosťou nájsť vám náhradne zamestnanie a tak v júni roku 1972 zostalo 60 umelcov - spevákov, tanečníčok a hudobníkov - bez práce. Ale nikoho to nezaujímalo a zohnať iné angažmán bolo nemožné. Tak skončila existencia jedného zábavného divadla, po ktorom dodnes zostalo prázdne miesto.

Vy ste sa tiež zúčastnili vôbec prvého ročníka Bratislavskej lýry, ktorú vyhral Karel Gott. Aké to bolo?
Účasť na prvom ročníku Bratislavskej lýry v roku 1966 bola ďalším nezabudnuteľným medzníkom v mojej kariére. Nezískal som síce žiadne ocenenie, ale spievať v spoločnosti takých umelcov ako Karel Gott, Karel Hála, Milan Chladil, Helena Vondráčková a Marta Kubišová, a za sprievodu vynikajúceho orchestra pod taktovkou Josefa Vobrubu bolo povznášajúce a na také chvíle sa len tak nezabúda. 

V roku 1963 ste vydali s Orchestrom Karla Vlacha svoj prvý singel s piesňou Stal sa zázrak...
V šesťdesiatych rokoch ma televízia vyslala dvakrát po sebe do Prahy na pesničkovú súťaž Písničky na zítra a vtedy sa mi splnil ďalší sen, zaspievať si s orchestrom Karla Vlacha, s ktorým mi vyšiel singel s pesničkou Stal sa zázrak od Jaroslava Laifera. Zo stretnutia s pánom Vlachom mám úsmevnú spomienku, on každému onikal. Raz sa ma opýtal: „Sychra, za koho tady zpívaj?“ odpovedal som mu, že za Bratislavu a on na to: „Maj štěstí, kdyby tu zpívali za Brno, tak jich nedoprovodím“. Aj takéto príbehy tvoria mozaiku mojich spomienok.

Vo ďalších vašich pesničkách odznelo mnoho ženských mien. Znamenali pre vás niečo konkrétne?
Hudobný redaktor Slovenského rozhlasu Vlado Franc zrátal, že som v pesničkách ospieval osemnásť ženských mien: Miluška, Kamila, Leóna, Eva, Tereza, Monika, Rena, Kamila a tak ďalej, no bolo ich prosto osemnásť... Ale len v pesničkách, naozaj.

Mám radosť, že som sa dožil tejto doby, máme relatívne slobodu, naše deti môžu voľne cestovať po celom svete a to 40-ročné odriekanie stálo za to. Len tým peniazom by sme mali dať prísnejšie zákony, aby sa dali lepšie využiť. Niekedy mám dojem, že niektorí naši politici sa pozerajú nesprávnym smerom, verím, že je to len prechodné a s našou pomocou pochopia kadiaľ, by sme sa mali uberať.

Najdlhšie ste pôsobili na bratislavskej Novej scéne v rokoch 1973-1996. Aké to boli roky? Spomínate si na svoju prvú hru?
Po zatvorení Revue Bratislava v roku 1972, tak sa volala Tatra Revue po znovu otvorení, zakázali hovoriť, mohlo sa len tancovať a spievať schválené texty. Do zboru Novej scény ma prijali po riadnom konkurze s pochopením a pre mňa bolo podstatné, že budem naďalej spievať a nemusím si hľadať miesto trebárs ako automechanik. Nieže by som sa bál manuálne pracovať, ale isto by to trvalo určitý čas zapracovať sa a otázne bolo, či by ma nejaký podnik v tej normalizačnej dobe zamestnal. Hovorí sa, že v divadle dostanete dobrú rolu náhodou, to bolo aj v mojom prípade. Nakoľko som bol členom zboru, dúfať, že ma obsadia do sólové postavy bola trúfalosť, ale zapracovala náhoda. Na dramaturgický plán sa dostal pôvodný slovenský muzikál Theodora Šeba Martinského Ohnivák, v ktorom bola aj vedľajšia postava Tuláka. Sólista Jozef Kuchár ju s poznámkou, dajte to tomu šlágrovému spevákovi, odmietol a tak som si zaspieval krásnu muzikálovú Pieseň tuláka. To isté sa zopakovalo ešte raz v českom muzikáli Manon, kde sa mi ušla ďalšia krásna melódia o rieke Mississippi. Na NS spomínam rád, bolo to divadlo, ktoré mi v ťažkej dobe pomohlo a za tú pomoc som nesmierne vďačný. V roku 1996 som odišiel do dôchodku, ale ešte som v niektorých inscenáciách dohrával.

V tom ohraničení sa prelína minulý režim s tým súčasným – ako sa to odzrkadlilo vo vašej každodennej práci? Vy ste vopred veľmi predvídavo avizovali, že po páde komunizmu, nastúpi vláda peňazí...
Jedna moja známa sa mi snažila vysvetliť, keď som sa niekde vyjadril, že po vláde komunizmu, nastane vláda peňazí, že u nás nevládol komunizmus, že vraj tak ďaleko sme to nedotiahli. Tak som jej povedal „zaplať pán Boh“ ešte to by nám chýbalo. Mám radosť, že som sa dožil tejto doby, máme relatívne slobodu, naše deti môžu voľne cestovať po celom svete a to 40-ročné odriekanie stálo za to. Len tým peniazom by sme mali dať prísnejšie zákony, aby sa dali lepšie využiť. Niekedy mám dojem, že niektorí naši politici sa pozerajú nesprávnym smerom, verím, že je to len prechodné a s našou pomocou pochopia kadiaľ, by sme sa mali uberať.

„Dočko“ mal charizmu, o ktorej môže snívať z hercov len málokto. Keď sme prišli na vystúpenie do ktoréhokoľvek mesta alebo obce, či už na Slovensku alebo v Česku, všade ho milovali.

Ako si spomínate na Ivana Krajíčka? Boli ste dobrí priatelia?
Ako som spomenul, na NS bolo veľa vynikajúcich umelcov, medzi nimi aj Ivan Krajíček, herec, komik, spevák, tanečník, režisér, ale aj tvorivý autor - scenárista. Ivan bol komplexný divadelný umelec a o takých sa hovorí, že keby neexistovala jazyková bariéra, tak by ich poznala celá Európa a u Krajíčka to platilo v plnom rozsahu. Bol ku každému priateľský a preto ho mali ľudia radi a jeho Repete zanechalo v televíznych divákoch krásne spomienky a nás spevákov vrátil na televíznu obrazovku. Zostalo po ňom prázdne miesto a bude trvať veľmi dlho, keď sa nájde niekto s takou energiou, espritom a výnimočným talentom.

A Mišo Dočolomanský?
„Dočko“ - na toho sa nedá zabudnúť. V žiadnom prípade sa s ním nechcem porovnávať, ale predsa sme mali niečo spoločné. Spájala nás láska k motorom a obaja sme sa vyučili za automechanikov a v našom prípade to bola láska na celý život. „Dočko“ mal charizmu, o ktorej môže snívať z hercov len málokto. Keď sme prišli na vystúpenie do ktoréhokoľvek mesta alebo obce, či už na Slovensku alebo v Česku, všade ho milovali. Mal som to šťastie s ním účinkovať a nikdy nezabudnem na žiadne stretnutie s ním. Na každom javisku na Slovensku veľmi chýba jeho šarm, tak ako v SND, tak i na javisku kdekoľvek na Slovensku. Ďalší z umelcov, na ktorých sa nikdy nezabudne. Miško mal sestru Renátu - tiež herečka – bola to pôvabná mladá dáma, bol som s ňou krátky čas na spoločnom angažmán vo vtedajšom bratislavskom divadle malých foriem Horizont. Uvádzala nám program Szabová, Sychra, Velčovský...

Kritika sa vtedy nenosila a tá  privodila koniec Tatra Revue. Tak  v júni roku 1972 zostalo 60 umelcov - spevákov, tanečníčok a hudobníkov -  bez práce. Ale nikoho to nezaujímalo a zohnať iné angažmán bolo nemožné. Tak skončila existencia jedného zábavného divadla, po ktorom dodnes zostalo prázdne miesto.
Kritika sa vtedy nenosila a tá privodila koniec Tatra Revue. Tak v júni roku 1972 zostalo 60 umelcov - spevákov, tanečníčok a hudobníkov - bez práce. Ale nikoho to nezaujímalo a zohnať iné angažmán bolo nemožné. Tak skončila existencia jedného zábavného divadla, po ktorom dodnes zostalo prázdne miesto. (zdroj: Foto: archív Zdena Sychru)

V období normalizácie bolo podmienené každé vycestovanie umelca za hranice istou formou spolupráce s ŠTB. Ako viem, vy ste húževnato odolávali a aj napriek tomu sa vám podarilo vycestovať. Čo dnes vo vás evokujú tieto zážitky, zákazy a represálie zo strany vlády?
V roku 1964 si Orchester Juraja Velčovského vybrala jedna zahraničná agentúra na účinkovanie do švajčiarskeho mesta Montreux, na brehu Ženevského jazera a to bol ďalší splnený sen - spievať v „kapitalistickej“ cudzine. Do západných štátov boli potrebné pracovné povolenia, tie nám švajčiarska administratíva bez problémov udelila. Túto časť vybavoval Slovkoncert, jediná agentúra, ktorá sa starala o blaho umelcov na celom Slovensku a bez ktorej si nikto ani „nevrzol“, ale druhá časť, tá najdôležitejšia - tzv. „výjazdné doložky“ - závisela od všemocnej ŠTB a tam si nás, skôr než sme mali vycestovať, vždy zavolali. Juraja Velčovského, jeho manželku Oľgu Szabovú a mňa. Sídlo vtedajšej ŠTB bolo na „Februárke“, strážny nás zaviedol do kancelárie, sedel tam jeden súdruh a na rohu stola boli pripravené výjazdné doložky pre celú kapelu. Po hodinovej agitácii, aby sme podpísali navrhovanú spoluprácu, ktorá by mala byť povinnosťou každého uvedomelého občana ČSSR, nás vyhodil. Najviac ho rozzúrilo, keď sme mu povedali - keď nás nepustíte do Švajčiarska, pôjdeme hrať do Luhačovíc. Nesmeli ste im dať najavo, že vám na vycestovaní veľmi záleží, potom nedali pokoj a ešte dlho si vás predvolávali. Nakoniec spomínané doložky na Slovkoncert došli, ale so štrnásťdenným oneskorením a len vďaka pochopeniu švajčiarskej strany, sa naše angažmán uskutočnilo. Je dobré, že všetky tieto „šikanovania, zákazy a represálie sú za nami a nám sa otvorili okná a hranice do celého sveta.

V rokoch 1998 a 2001 ste prekonali dve ťažké choroby. Nakoľko poznačili váš ďalší život, nazeranie naň. Vnímate život ako predurčený osud, ktorého taktovke je zbytočné odolávať alebo skôr v duchu – každý je si strojcom svojho osudu? 
Hovorí sa, že „staroba je jediný spôsob života, ako sa dožiť vysokého veku“ áno môžem to jednoznačne potvrdiť - ale s jednou podmienkou - pod dohľadom lekárov. Mám za sebou niekoľko zdravotných komplikácií, ale s pomocou vynikajúcich slovenských lekárov som všetko prekonal. Nebudem opisovať všetky choroby, ale to, že mám za sebou úspešnú operáciu aneuryzmy brušnej aorty, úspešnú liečbu karcinómu prostaty a ďalšie zdravotné radovánky, hovoria za všetko. Preto nie je hanbou chodiť pravidelne na lekárske kontroly, tých hrdinov ktorí to ignorujú, tých sú plné cintoríny.

Bolo ťažké prestať fajčiť?
V živote je vždycky viacej neúspechov ako víťazstiev. Ja pokladám za najväčšie víťazstvo to, že som prestal fajčiť, dva mesiace som prežíval abstinenčné príznaky, nebolo to jednoduché, ale vydržal som. Fajčiť som začal v roku 1948 ako 12 ročný sopliak a ničil si zdravie 60 rokov, až do roku 1998 a výsledok – aneuryzma brušnej aorty, karcinóm prostaty, diabetes melitus – mám pokračovať ? myslím že stačilo

Dnes si spokojne užívate starobu. Čo najviac vypĺňa vaše dôchodcovské dni?
S tou starobou to mám dávno vyriešené, ako všetci seniori na Slovensku, doobeda si prečítam čo je nové vo svete, poprípade idem k lekárovi, po obede sa stretnem s kamarátmi a keď mám pozvanie, rád si ešte zaspievam, prevažné pre mojich vrstovníkov. Ale tých príležitostí už je menej, v kurze sú teraz tzv. „celebrity“ zo všelijakých reality show. Prajem im v ich umeleckej práci veľa úspechov...

Čochvíľa budete oslavovať 80-ku. Chystáte veľké oslavy? Aké boli tie predošlé jubileá? 
Keď som mal 60-ku, ponúkol mi vtedajší riaditeľ NS Ľúbo Roman urobiť oslavu v novo otvorenom Divadle West, bolo súčasťou NS. Hral orchester Pavla Zajačka, prišli gratulanti Jana Kociánová, Dušan Grúň, Peter Vašek, vokálna skupina Trend a celý program uvádzal Ján Galovič. Bol to pekný večer a hostia sa zabávali až do rána bieleho. A len pre zaujímavosť, réžiu večera mal terajší generálny riaditeľ SND Marián Chudovský. 70-ku som si pripomenul v Divadle Aréna. Ten večer mi zorganizovala agentúra Duna, opäť hral orchester Pavla Zajačka rozšírený o sláčikovú skupinu, hostí a gratulantov bolo neúrekom, Marián Labuda, Mišo Dočolomanský, Maroš Kramár, Karol Čálik, Tuli Vojtek, páni bratia Róbert Puškár a Peter Niňaj, Oldo Zeman, Nora Blahová, prvé dievča za milión Karin Olasová, piešťanská skupina Arzen a hosť obzvlášť milý Eva Pilarová a nechýbali ani dievčatá z vokálnej skupiny Trend. Veľký úspech mal môj bývalý kolega, dnes očný lekár v Štokholme, Ervín Chalupa, na husliach zahral bravúrne za sprievodu orchestra Pavla Zajačka skladbu Fritza Kreislera Schön Rosmarin. Celý večer sme uvádzali spolu s mojim dobrým priateľom, hercom Fredym Swanom. Všetci, ktorí program videli hovoril, že to bol krásny večer, určite, lebo dať dohromady toľko vynikajúcich umelcov sa nepodarí každý deň. Teraz sa žiada opýtať sa a čo bude keď sa dožijem 80-ky? Jedno mám už isté – plagát... Môj priateľ, akademický maliar Maroš Komáček, ktorý mi robil plagáty k 60-ke a 70-ke sľúbil, že keď dožijeme, bude aj k 80-ke... Uvidíme, ale to je ešte vo hviezdach...

PS autora: 
SLOVENSKÉ TLAČOVÉ MÉDIÁ - HANBITE SA!!! Milí priatelia, 12. marca oslavuje svoje krásne 80. jubileum významný slovenský spevák, divadelník a kabaretiér Zdenko Sychra, známy predovšetkým s účinkovania v TATRA REVUE. Pripravil som s ním rozhovor a ponúkol cca 60 slovenským médiám - na hanbu sveta ani jedno!!! neprejavilo záujem o jeho uverejnenie!!! Takýto je postoj našich médií k slovenskej histórií a jej osobnostiam. Napokon skončil rozhovor "len" na mojom blogu. Preto Vás chcem poprosiť - lajkujte ho, zdieľajte, celkom dole na spodku článku sa dá zakliknúť aj "zvýšiť karmu", aby sa článok rozšíril čo najviac a otvoril oči domácim médiám, aby skončili s hanbou, koľko ľudí by si o tom aj prečítalo, ale namiesto toho sú im podsúvaní Leonardo di Caprio, Oscary a podobné "amerikanizmi"... 

Robert Buček st

Robert Buček st

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  6x

My ľudia sme zvláštni: Obetujeme zdravie, aby sme zarobili peniaze, potom obetujeme peniaze, aby sme zase získali zdravie. Potom sa tak znepokojujeme budúcnosťou, že si neužívame prítomnosť, a tak nežijeme ani v prítomnosti ani v budúcnosti. A žijeme tak, akoby sme nikdy nemali zomrieť, a potom zomrieme bez toho, aby sme predtým žili... Zoznam autorových rubrík:  VintageRozhovoryDemonštráciaOstatné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu