reklama

Zabudnutí bigbiťáci VIII.: Eduard Ambroz (Fellows, Black & White)

Meno Eduarda Ambroza možno radiť do generácie zabudnutých spevákov, o ktorých sa v dostupnej literatúre takmer nepíše, pritom začiatkom 60. rokov minulého storočia patril k spolu zakladateľom bigbítovej scény.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Meno Eduarda Ambroza možno radiť do generácie zabudnutých spevákov, o ktorých sa v dostupnej literatúre takmer nepíše, pritom začiatkom 60. rokov minulého storočia patril k zakladateľom bigbítovej scény a hrával vo filmoch s takými esami ako Marián Labuda, Paľo Mikulík či Stano Dančiak. V roku 1968 emigroval do Kanady, kde vyučoval herectvo na univerzite, na ktorej študovali aj Tom Cruise či Bryan Adams.

Obdobie bigbítu sa výnimočnými písmenami zapísalo do histórie slovenskej populárnej hudby a právom je označované ako Golden Sixties. Jeho aktéri boli inštinktívne otvorení všetkému novému, rozdielnemu, každému gestu a výrazu, ktorý popieral či ozvláštňoval prejav predošlý. Tvorivá erupcia trvala až do augusta 1968, potom začalo obdobie likvidácie občianskych a politických slobôd, obdobie normalizácie. Príbehy bigbíťákov sa rozvetvili v nekonečný košatý strom – niektorí emigrovali, iní pokračovali pod perinou, voľaktorí to vzdali. Nadišiel čas si tieto prachom zabudnuté osudy pripomenúť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Ed Ambros
Ed Ambros (zdroj: Foto: archív Eda Ambrosa)

Ako si spomínate na svoje hudobné začiatky?

Moja hudobná kariéra sa začala na strednej škole na Vazovovej v roku 1958. Mal som záľubu hrať na ústnu harmoniku a tak sme dali dokopy malé trio s ústnymi harmonikami značky Hohner - teda basovou, akordovou a sólovou. Začali sme ako amatéri, ale čoskoro sme už hrávali Montyho čardáš a boogie woogie v PKO. Kamaráti však po škole odišli študovať inde, ja som začiatkom roku 1959 dostal nejakú zvláštnu virózu kvôli ktorej som asi mesiac strávil v posteli. Otec vedel, že mám záujem o hudbu, tak mi v bazári kúpil staršiu gitaru, na ktorú som v tej posteli začal skúšať hrať a čuduj sa svete, celkom mi to šlo. Otec mi v tej dobe dával menšie vreckové, ale raz v nedeľu, keď som chcel ísť niekam von, povedal mi, keď vieš hrať na gitaru a spievať, začni si zarábať sám. A tak som sa vybral na Horský park, kde vtedy hrali Fellows s Vladom Chválnym ako spevákom, gitaristom Dodom Šimkovičom a bubeníkom Števom Dankom. Oslovil som ich, či to s nimi nemôžem skúsiť a oni na to, že takých by bolo, ale keď chcem, nech si nacvičím jednu skladbu a môžu ma vyskúšať. Vybral som si Cliff Richarda a jeho Travelling Light, ktorú som neskôr otextoval v slovenčine a úspešne nahral pre Slovenský rozhlas pod názvom Chodím nocou, hovorím si sám. No a napokon to vyšlo, zobrali ma a tak začala moja hudobná kariéra.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo ste si vybrali práve Cliffa Richarda?

V Bratislave v kine Lux bola premiéra široko uhlového filmu, na ktorý sa mi po protekcii podarilo dostať. Premietali práve Cliffa Richarda, druhý film bol o Hawai a surfingu. Ten večer v tom kine ma tak ohromil a tak šokoval, že som si povedal, že raz aj ja budem spevákom, budem mať skupinu a musím aspoň raz v živote vidieť aj Hawai. Hoci to boli na tú dobu absurdné sny, napokon sa mi obidve želania na sto percent splnili. Vidíte, čo dokáže viera a myseľ? V Horskom parku sme hrávali pravidelne a vystriedalo sa s nami mnoho vynikajúcich muzikantov. Za všetkých spomeniem výborného saxofonistu Tamaškoviča, ktorý hrával ako praví Černosi hoci bol samouk, ďalej výborný pianista Ceco Novotný a tiež trombonista Padušický. Išlo nám to skvele, hrávali sme každú sobotu večer.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Nechápem, ako ma mohol niekto z evidencie SOZA len tak vymazať.

Po Fellows prišiel Kabinet 112...

Áno. Pod krídla nás zobral manažér Peter Tuchscher, ktorý vlastnil na vtedajšie časy vzácnu aparatúru A1 s echom pre spevákov. Mali sme vtedy veľké úspechy, hrávali sme na Kolárovom námestí, spievali tam tiež Vlado Chválny aj Peter Vašek s nezabudnuteľným orleánskym štýlom spevu. Na jednom koncerte ma uvidela istá pani z bratislavského rozhlasu, ktorá neskôr tragicky zahynula počas ruskej invázie a požiadala ma, či by som nechcel nahrávať svoje skladby v rozhlase. Súhlasil som a v rozhlase som zostal až do mojej emigrácie do Kanady. Pamätám si na Čierny kríž – prvý slovenský protest song socialistického režimu, ktorý som naspieval s detským zborom a so skupinou Black & White. V krátkej dobe to bolo okolo 15 pesničiek.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ed Ambros na VŠMU v Bratislave.
Ed Ambros na VŠMU v Bratislave. (zdroj: Foto: archív Eda Ambrosa)


Čo vás viedlo k napísaniu protest songu Čierny kríž?
Videl som stovky filmov o vojnových hrdinoch, dalo sa o nich dočítať v knihách, ale skutočnosť bola taká, že väčšina z nich ležala pod zemou v hroboch na neznámych miestach zarastených trávou s ohnutým a zhrdzaveným krížom, kde ich už nikdy nikto nenájde. Pýtal som sa sám seba, prečo vlastne tento človek musel umrieť, kde sa podelo to všetko, o čom sníval, kde sú všetci tí, ktorým istotne chýba. Napriek tomu, že je jeho meno uvádzané v knihách, v kinách, jeho smrť bola nezmyselne zbytočná. Toto ma viedlo k napísaniu tejto piesne.

Spolupráca s Petrom Tuchscherom však skončila...

Áno, netrvala dlho, lebo čoskoro prešiel k The Beatmen, čo bola obrovská škoda, Black & White sa mohla stať v tom období bigbítovou kapelou číslo jedna. V tom období bolo bežné, že sa hudobníci striedali medzi jednotlivými kapelami a tak som mal možnosť zahrať si a zaspievať s mnohými talentovanými muzikantmi – Vladom Chványm, Jurajom Schöfferom, Štefanom Dankom, Petrom Petrom, už nebohým Fedorom Frešom, Ľudovítom „Čufom“ Noskom, Julom Ebersom či Mirom Šebom. Tiež som nahrával s kapelou Vlada Hronca, s Vojenským umeleckým súborom, Evou Kostolányiovou či symfonickým orchestrom. Zároveň som dostal ponuku možnosti účinkovania na Bratislavskej lýre – v roku 1966 som naspieval duet s Evou Slávikovou Za tebou, o rok na to s Karlom Solenským pesničku Fair Play v sprievode orchestra vedeného pánom Krautgartnerom.

Vraj ste s Evkou Kosttolányiovou naspievali aj duet francúzskeho speváka Michela Polnareffa Love Me Please Love Me, ktorý ste neskôr aj otextovali a pod názvom Lásku, len lásku spolu s Kabinetom 112 a symfonickým orchestrom nahrali pre slovenský rozhlas. Viete čo sa stalo s nahrávkou? Dostala sa aj k vám alebo zostala len zabudnutá v archíve Slovenského rozhlasu?
S Evkou som síce spieval a to vo Vojenskom umeleckom súbore (VUS), ale tento song som naspieval sám, pôvodný a aj ten, čo som otextoval pod názvom Lásku, len lásku. Spieval som ho s orchestrom VUS po celej republike a aj v zahraničí, vo vtedajšej NDR. Bol to super hit. Aj v Slovenskom rádiu sa hrával možno 20 rokov, takže určite ho majú v archíve. A mám ju aj ja, dá sa vypočuť na mojej stránke edambros.com v rubrike music.

Obrázok blogu

Ako si spomínate na mená ako Fedor Medek, Ervín Chalupa či Peter Lipa? Okrem toho, že ste boli priatelia, svojim spôsobom ste si navzájom vlastne konkurovali...
Fedor Medek mal v záľube Raya Charlesa a jeho skladbách, hral dobre na piano, bol dosť uzavretý v porovnaní s ostatnými spevákmi, ale poznali sme sa dobre. S Ervínom Chalupom som sa veľmi nestretával, vo V-klube som veľa nespieval a preňho to bol domovský klub. S Petrom Lipom som nebol veľmi v kontakte, on spieval iný žáner.

Ktoré z vašich množstva vystúpení v Pionierskom paláci, Astorke, PKO, Mladej garde, Divadle za rampami vám zvlášť utkvelo v pamäti?
Divadlo za rampami. Tam to bolo niečo fantastické. Raz som spieval skladbu Paula Anku Crazy Love. Ani nie po minúte nastal ošiaľ, dievčatá si trhali vlasy, ako sme to vídavali na západe. Vlado Chválny mi vtedy povedal: „Vyfúkol si nám koncert!“ Boli to neuveriteľné zážitky. Stalo sa napríklad, že som šiel po uliciach v Banskej Bystrici, zastavili ma dievčatá a chceli, aby som sa im pod bránou podpísal na lýtka. Onedlho som dostal listy, v ktorých sa písalo: „Nesprchovala som si to miesto, kde ste sa mi podpísali už mesiac, ale i tak to už mizne. Príďte sa mi znovu podpísať.“ (smiech). Vystúpenia v PKO boli tiež nezabudnuteľné, spieval som tam so skupinou Black & White na poobedňajších tanečných vystúpeniach. Iná káva bola Lýra. To už bolo niečo veľké, početné obecenstvo, spev naživo, veľkí speváci za oponou, vysielalo sa to aj v Rakúsku. Hrávali sme aj na Mladej garde na večierkoch. Tých vystúpení bolo celkom dosť, možno aj niekoľko stovák.

Štefan Danko vás nazval „Spievajúcim hercom“. Vy ste skutočne vyštudovali herectvo?
Áno, urobil som skúšky na VŠMU, v ročníku som bol napríklad so Stanom Dančiakom, Mariánom Labudom či Palkom Mikulíkom. Hrali sme spolu štyri roky v divadle Reduta a tiež vo Vojenskom umeleckom súbore. Boli sme veľkí kamaráti a strávili sme spolu našu mladosť. Neskôr som hrával v množstve krátkych filmoch bratislavskej televízie, menšie role som si zahral aj vo filmoch Sám vojak v poli a Každý mladý muž s Pavlom Landovským, Vítězslavom Černým, Jaromírom Hanzlíkom či Janom Kotvom.

Ed Ambros.
Ed Ambros. (zdroj: Foto: archív Eda Ambrosa)

Prečo práve herectvo?
Mama bola opernou speváčkou v Národnom divadle a tak som ako malý chlapec často sedával na generálkach s režisérom pod malým svetielkom a sledoval som ako sa režíruje opera. Rýchlo som spoznal všetkých hercov i spevákov. Napokon ma ako osem ročného režisér požiadal, aby som si zahral v jednej ruskej opere, kde ma akože zastrelili a pán Zvarík ma na konci niesol na rukách na javisko. Bolo to pre mňa niečo magické. Okrem toho som býval v Živnodome, kde bolo divadlo Nová scéna. Často som sa tam schoval za reflektory a díval som sa na zázraky osvetlenia a divadla a tak sa mi divadlo stalo životným idolom.

Cliff Richard bol práve tou inšpiráciou, vďaka ktorej ste sa rozhodli stať sa spevákom. Kto vás ešte silne ovplyvnil?
Hlavne americká muzika, rokenrol, Elvis a New Orleans.

Vy ste vystupovali aj v Tatra Revue. Aké spomienky vás napadajú s týmto kabaretom?
V Tatra Revue som pracoval a účinkoval ako spevák. Spieval som tam po väčšinou americké pesničky z 30. rokov v sprievode nezabudnuteľného pána kapelníka Juraja Berczellera, ktorý neskôr tiež emigroval do Austrálie. Ale v Tatra Revue som nepôsobil príliš dlho.

Vďaka tejto pesničke ste vraj mali dostať angažmán na vystúpenia v Rakúsku, napokon ste však skončili v Kanade. Ako k tomu celému došlo?
V roku 1968, keď sme utekali pred ruskými tankami, bol som práve vo Viedni. Eva Maria Keiser, známa svojou reláciou Autofahrer unter wegs, ktorá ma poznala z BL i z rozhlasu, mi zabezpečila hudobnú skupinu, s ktorou sme mali v Rakúsku vystupovať. Odrazu však prišla možnosť odletieť do Kanady, tak som to bez váhania využil a odletel som.

Ed Ambros ako jeden z Troch mušketierov.
Ed Ambros ako jeden z Troch mušketierov. (zdroj: Foto: archív Eda Ambrosa)

V Kanade ste vyštudovali ďalšiu univerzitu, prečo ste sa rozhodli práve pre dizajnérstvo a výtvarné umenie?
Zo začiatku som skúšal spievať a presadiť sa ako hudobník, ale kanadské štúdia boli v tom období veľmi slabo vybavené, takže či to bol Paul Anka či rôzni amatérski muzikanti, všetci chodievali nahrávať svoje skladby do amerických hudobných štúdii. Podarilo sa mi vyhrať aj jednu televíznu talentovú súťaž, ale uvedomil som si, že touto cestou moja budúcnosť nepovedie. Od malička bolo mojím koníčkom kreslenie, mal som rád výtvarnú výchovu. Pred VŠMU som sa aj prihlásil na pražskú univerzitu na odbor textilný dizajn, ale neuspel som. Pracoval som však istý čas v tomto fachu v Ružomberku a tiež som pravidelne chodieval na brigády do divadelných dielní. Toto všetko som zužitkoval, začal som kreovať pre nábytkárske obchody dekoratívnu tvorbu. Neskôr som sa prihlásil na zváračské kurzy a vytváral som železné plastiky na steny. Tieto moje aktivity pomaly začali prinášať ovocie, pokračoval som maľbami dekoračného umenia, až som začal predávať svoje obrazy do najväčších a najluxusnejších obchodov. Bolo to asi 100 obrazov mesačne, ale pracovať som musel často až do rána. Okrem toho som tri roky externe vyučoval na univerzite drámu a herectvo. Po skončení zmluvy mi priateľ navrhol, či by som nechcel učiť na gymnáziu výtvarnú výchovu. Doplnil som si vzdelanie na univerzite a po štyroch rokoch som začal aj vyučovať, čo bol dobrý zárobok popri výrobe obrazov.

Precestoval som pol sveta, veľa som sa v zahraničí naučil, žil som v dvoch politických systémoch, ale Slovensko mi veľmi chýba.

Na univerzite, kde ste vyučovali vraj študovali aj také celebrity ako Bryan Adams či Tom Cruise... Poznali ste sa s niektorým osobne?
Je pravda, že tam naozaj študovali, ale s oboma som sa tesne minul, skončili ešte skôr, ako som začal učiť. Mojim žiakom však bol napríklad známy kanadský komik Tom Green, ktorý neskôr pôsobil aj v Hollywoode. Ten jedného dňa doviedol do školy kontroverzne slávnu Monicu Lewinsku. Keď som ju stretával vo dverách, až mi dych vyrazilo. (smiech)

Kedy ste prestali učiť?
Je to asi 10 rokov, čo som išiel do predčasnej penzie, keďže bola veľmi výhodná.

Ako herec vo filme.
Ako herec vo filme. (zdroj: Foto: archív Eda Ambrosa)

Viete, že v Kanade žije aj Peter Petro z legendárnych The Beatmen? Udržiavate s ním respektíve s inými bigbíťakmi žijúcimi v zahraničí alebo na Slovensku kontakt? S kým najviac?
Áno, viem o tom, že Peter Petro žije a učí na univerzite vo Vancouveri, boli sme v kontakte však iba raz. Pravidelnejší kontakt udržiavam s Vladom Chválnym a Fedorom Medekom.

Aké boli prvé dni v Kanade, kto vám v začiatkoch najviac pomohol?
Keďže môj odchod do Kanady bol súčasťou projektu Európskej emigrácie, ktorá mala veľmi dobrú povesť a disponovala kontaktmi v Kanade, boli sme v novej vlasti privítaní veľmi ústretovými ľuďmi, ktorí sa s k nám chovali ako ku rodine. Dostali sme ročný bezplatný jazykový kurz angličtiny. Zmenil som si meno na Ed Ambros. So súčasnou emigračnou vlnou sa to nedá vonkoncom porovnať.

Nebáli ste sa napríklad represií z ČSSR? Nehrozilo, že vás deportujú späť?
Nejaké obzvlášť veľké represie som zo strany komunistického Československa nezažil, akurát mi prestali platiť tantiémy, ktoré som do roku 1968 dostával za každú minútu hrania mojich pesničiek v rozhlase. Tento stav sa však nezmenil ani po roku 1989, hoci mám vedomosť, že moje pesničky, ktorých som bol nielen interpretom ale aj autorom a textárom, sa v Slovenskom rozhlase pravidelne hrávali a občasne hrávajú dodnes. Otcovi, ktorý ovládal plynule päť cudzích jazykov, zakázali kdekoľvek vycestovať. No a deportácia nehrozila, Kanada nedeportuje svojich cudzincov.

Ed Ambros žije dnes v Kanade.
Ed Ambros žije dnes v Kanade. (zdroj: Foto: archív Eda Ambrosa)

Takže ani po páde totality ste dodnes už od Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA) nedostali žiadne tantiémy? Ako je to možné?
Neviem, pri tom pesničky, ktorých som bol autorom, textárom i interpretom neodškriepiteľne existujú a mám dôkazy, že sa hrávali, hlavne v Rádiu Devín, sú aj v archívoch Slovenského rozhlasu. Taktiež boli nahraté na gramofónové platne, spieval som na Bratislavskej lýre, písalo sa o mne v novinách. Mám na SOZA veľmi ťažké srdce. V marci tohto roku som im napísal aj list, kde som to celé vysvetlil a žiadal o vyplatenie ušlých tantiémou. Ešte v čase socializmu som bol prijatý do Ochranného spolku autorov (bolo to v Živnodome niekedy cca 1963-1964), kde podmienkou prijatia bolo mať určitý počet minutáže odvysielanej v rozhlase s mojimi skladbami. Tieto skladby sa hrali denne, boli to tisícky odvysielaných minút a ako spevák, textár a skladateľ som za ne riadne dostával honorár vo výške niekoľkých tisíc korún československých, väčšinou raz ročne. Bol som v tom období najmladším skladateľom a textárom v Ochrannom zväze autorov. V roku 1968 som emigroval do Kanady, moje skladby sa však hrávali naďalej, ale tantiémy sa mi prestali vyplácať. Ja dnes tieto peniaze nepotrebujem k obžive, ide mi o princíp a chcel som ich venovať Onkologickému oddeleniu Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Žiaľ, odpovedali mi, že v systéme, či už internom alebo medzinárodnom, sa nenašli žiadne moje diela, ktoré by som ja alebo moji spoluautori v minulosti nahlasovali, skrátka, že nie som evidovaný v SOZA. A že svoje diela môžem nahlásiť cez elektronický systém IspA. O čosi neskôr mi potom oznámili, že mám nárok na honorár vo výške 3 eur. Dotklo sa ma to potom všetkom, čo som pre slovenskú hudobnú scénu urobil a nechápem, ako ma mohol niekto z evidencie len tak vymazať.

Hudbe sa ešte venujete?
Už len sporadicky. Kúpil som si síce kvalitnú aparatúru a gitary, ale hrávam už len sem-tam, občas si zájdem do mesta zaimprovizovať.

V Kanade ste si založili aj vlastnú rodinu, čomu sa venujú vaše deti?
Mám iba jedného syna, pracuje ako burzový maklér.

Nikdy ste neoľutovali svoj krok emigrovať z ČSSR? Po páde totality vás to neťahalo domov? Kedy naposledy ste boli na Slovensku a ako často tu chodíte?
Emigráciu z komunistického Československa som nikdy neoľutoval, lebo som odišiel z totalitného režimu, ktorý obmedzoval slobodu takmer vo všetkom. Po páde totality som mal možnosť vrátiť sa, ale mal som tu rozpracovaných príliš veľa vecí, bolo by to veľmi ťažké, tak som sa napokon rozhodol, že zostanem, hoci nutkanie i možnosti na návrat som mal. Na Slovensko chodievam tak asi každých štyri, päť rokov.

Koho vy osobne považujete za „praotca“ slovenského bigbítu?
Ťažká otázka. Najväčšiu zásluhu na rozvoji rokenrolu mal určite Vlado Chválny, bigbít zase najviac zviditeľnili The Beatmen.

O Zlatých 60. rokoch sa už toho na Slovensku narozprávalo a napísalo neúrekom. Aké boli z vášho pohľadu?
Zlaté 60. roky boli veľmi podobné tomu, čo sa dialo v Amerike, bola neuveriteľná konjunktúra, s tým rozdielom, že tam ju nebrzdili komunisti ako u nás, kde sa nesmelo spievať v cudzom jazyku, nahrávať atď. Autorské honoráre v socialistickej ČSSR boli almužnou v porovnaní so západom. Veľa našich spevákov, keby im to bolo umožnené, boli by bývali dnes na západe milionármi. Takto skončili s 300 eurovým dôchodkom.

Eduard Ambroz (Ed Ambros)
Eduard Ambroz (Ed Ambros) (zdroj: Foto: archív Eda Ambrosa)

Keď hrá povedzme hokej Slovensko na MS alebo na OH s Kanadou, komu držíte palce?
Fandím Slovensku a spomínam pritom na malebnú slovenskú prírodu, na našu kultúru, na veľkých kamarátov Stana Dančiaka, Palka Mikulíka, Mariána Labudu, s ktorými som zažil najkrajšie roky svojho života, života bezstarostného vďaka svojej rodine. Poviem úprimne, precestoval som pol sveta, veľa som sa v zahraničí naučil, žil som v dvoch politických systémoch, ale Slovensko mi veľmi chýba.

Aktéri Zlatých 60. rokov, ktorých mená nie sú spomenuté v tomto seriáli a chceli by sa pripomenúť, môžu ma kontaktovať na e-maily popmuzeum@gmail.com. Na požiadanie im bude poskytnutý kontaktný adresár s menami mnohých ich súpútnikov.

Robert Buček st

Robert Buček st

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  6x

My ľudia sme zvláštni: Obetujeme zdravie, aby sme zarobili peniaze, potom obetujeme peniaze, aby sme zase získali zdravie. Potom sa tak znepokojujeme budúcnosťou, že si neužívame prítomnosť, a tak nežijeme ani v prítomnosti ani v budúcnosti. A žijeme tak, akoby sme nikdy nemali zomrieť, a potom zomrieme bez toho, aby sme predtým žili... Zoznam autorových rubrík:  VintageRozhovoryDemonštráciaOstatné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu